Po viac ako roku od začiatku konfliktu sa mi konečne podarilo navštíviť Ukrajinu. To, čo som tam za ten krátky čas videl a zažil vo mne zanechalo silný dojem.
Prvé, čo som si všimol bolo relatívne ticho v v trojmiliónovom hlavnom meste. Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že ulice sú plné a dokonca sú v nich zápchy na cestách, vo mne to evokovalo dojem, že metropola vo vojne sa akoby adaptovala na „normálny“ život prerušovaný ustavičnými poplachmi.. Nikde nepočuť hudbu nahlas. Nikde niet zábavy. Bežný ruch veľkomesta je jednoducho iný ako v bezstarostnom čase mieru.
Ako by sa v ňom všetci sústreďovali na svoju životnú úlohu: naučiť sa žiť na zapnutom alarme podvedomia, ktoré v človeku prebúdza to prvoradé. Ako zvládnuť ten psychický nápor, ktorý v človeku permanentne prebúdza stav ohrozenia. Ten sa Ukrajincom podarilo pretaviť do produktívnej činnosti a vytrvalého úsilia zlepšiť situáciu. Tým nemám na mysli záujem zlepšovať tú svoju, ako je bežným javom u nás. Ukrajina a Ukrajinci sa stali jedným pevným, súdržným celkom, ktorý má jediný spoločný cieľ. Tým je víťazstvo a slobodná, prosperujúca Ukrajina.
To, čo my tu na Slovensku tak nástojčivo nepociťujeme, je v prvom rade ich nepriestrelné odhodlanie zvíťaziť. Napriek utrpeniu a stratám idú neoblomne za svojim cieľom: ubrániť svoju slobodu, svojbytnosť. Čiže možnosť suverénne rozhodovať o svojej budúcnosti. Na tomto cieli pracujú Ukrajinci usilovne ako včely v úli. Ženy sú v armáde, bojujú na fronte. Ženy sú všade tam, kde predtým boli muži bojujúci v posvätnej vojne o prežitie Ukrajiny. Ženy, ktoré ich nahrádzajú, využívajú svoju kreativitu na pomoc pri obranyschopnosti svojej vlasti. Jedným z ich vynaliezavých nápadov je aj vytvorený start up, ktorý odbúrava byrokraciu a prepája firmy, štátne inštitúcie aj s bežnými ľuďmi, ktorí dokážu samostatne zlepšovať vo svojich domovoch prostriedky, ktoré pomáhajú zefektívniť vojenské systémy. Celý start up vymysleli a úspešne vedú mladé ženy, dievčatá.
To, čo u nás akoby vymieralo, na Ukrajine vo všeobecnosti panuje celospoločenská zhoda na odhodlaní urobiť všetko možné aj nemožné, aby Ukrajina bola úspešná a zvíťazila. Zvíťazila v obrannej vojne, ktorú rozpútal Kremeľ, lebo tvrdí, že ukrajinský národ nejestvuje. A keď už, tak sú to fašisti, ktorých treba poraziť. Ak by Rusko v tejto vykynožujúcej vojne zvíťazilo, tak Ukrajinci veľmi presne vedia, že by ich čakali deportácie, popravy, gulagy, úpadok, sociálna a spoločenská degradácia.
Podpora civilizovanej časti sveta pri obrane Ukrajiny je samozrejme v súlade s medzinárodným právom, ale je aj prejavom odmietania barbarstva v 21. storočí a ochrana ľudskosti, slobody a aj našej bezpečnosti do budúcnosti.
Čo som zároveň na Ukrajine zažil bola vzpruha národa. Ťažko sa to definuje. Je to akési celospoločenské psyché, ktoré vedie všetkých nasledovať jeden cieľ. Niečo, čím si niektoré národy v boji o holú existenciu vo svojej histórii už prešli. Napríklad Fínsko, ktoré neoplývalo pred sto rokmi výraznejšou perspektívou a trápilo sa s nemalými sociálnymi a ekonomickými problémami. Javilo sa, že tieto problémy ich budú sprevádzať navždy. Alebo také Nemecko, ktoré po 2. svetovej vojne dokázalo preorientovať, naruby obrátiť svoje myslenie a ciele. A tie ho potom doviedli medzi najbohatšie a najvyspelejšie štáty sveta. Je teda viacero príkladov, v ktorých to národy odsúdené na krutú prehru, dokázali.
Táto vzpruha sa vždy rodí z nejakej dejinnej udalosti, ktorá zasiahne krajinu, aby sa potom vybrala tým správnym smerom. Toto hlboké presvedčenie som nadobudol aj teraz na Ukrajine. Namiesto očakávanej depresie a odovzdanosti, spoločnosť na Ukrajine hľadí dopredu v skalopevnom a spoločnom presvedčení, že ich čaká lepšia budúcnosť. Vedia, že tú lepšiu budúcnosť môžu dosiahnuť len oni sami a nik iný. Sú to Ukrajinci, ktorí veria v transformáciu a rekonštrukciu celej krajiny. Jedným z dôvodov je aj zastúpenie mladšej generácie vo výkonných funkciách, ktorá nemá na výber a musí zvládať aj tie najťažšie situácie v živote. Títo mladí odborníci, podstupujú denne najtvrdšie skúšky dospelosti svojho života. Uvedomujú si, že ak by oni v tomto teste dozrievania vlastnej štátotvornosti neobstáli, či zlyhali, idea ich národnej svojbytnosti umrie s nimi. Veria si. Veria svojej krajine. Veria, že stabilita neznamená automaticky poriadok a pre pokrok je treba vynaložiť maximálne až nadľudské úsilie.
Ako každý človek, aj Ukrajinci potrebujú motiváciu. Ich hlavnou, bytostnou motiváciou je, že budú jedného dňa pevnou a integrálnou súčasťou euroatlantického a teda civilizovaného sveta.
Čo od nás očakávajú? Že im tú nádej dáme. Že aj väčšina z nás pochopí, že Ukrajinci do civilizovaného priestoru patria. A že pre náš spoločný priestor budú pozitívnym prínosom. O tom som presvedčený. Keď sa Ukrajincom podarí ubrániť ruskej agresii, tak majú našliapnuté na veľmi rýchly rozvoj. A aj keď sa to zdá dnes ako sen, môže sa stať, že v neďalekej budúcnosti príde deň, kedy nás predbehnú. Pretože oni veria, že sa môžu mať lepšie. A možno na rozdiel od nás si veria, že to aj dokážu.
