Nepoužívam často expresívne slová, ale v tomto prípade žiadne vhodnejšie nie sú: Je svinstvo, keď peniaze, určené na pomoc baníkom, končia vo vreckách zlodejov a politikov.Nahrávka
, v ktorej bývalá manželka exposlanca strany Smer Vladimíra Jánoša zreteľne, aj keď dosť bizarne, opisuje korupčné konanie, je jasným podnetom pre políciu. Aj keď sa už pani Jánošová, zrejme pod nátlakom, od nahrávky dištancovala, alobal už nikdy nebude tým, čím býval. A obsah svojich slov nepoprela.
Podozrenia o korupcii pri dotáciách na baníctvo sú zároveň aj dôvodom, prečo je treba politiku dotácií pre súkromné bane zrušiť. Pomoc uhoľným regiónom musí smerovať priamo k baníkom, nie k uhľobarónom a ich politickým chránencom.
Dotácie na ťažbu hnedého uhlia a následnú výrobu elektriny sú nevyriešeným problémom všetkých vlád. Tento obrovský „sociálny podnik“ dotujú všetci občania vo vyšších cenách elektriny sumou takmer 100 miliónov eur ročne. Iba mizivá časť týchto peňazí sa však dostane k baníkom samotným – väčšina končí v súkromných vreckách elektrární a slovenských uhľobarónov.
Ako upozornil inštitút INESS, dotácie pre bane stoja každú rodinu na Slovensku 70 eur ročne.
Často dostávam otázku, čo som robil lepšie, keď som bol sám ministrom hospodárstva. A viem, že sa nemám za čo hanbiť. Zastavil som rozkrádanie vo fotovoltaike, vďaka čomu klesli ceny elektriny pre všetkých. Vytvorili sme 50 tisíc nových pracovných miest, investori začali chodiť aj na východ Slovenska.
Dotácie na baníctvo boli o tretinu nižšie, než dnes (na konci môjho pôsobenia, v roku 2012, boli dokonca až o polovicu nižšie ako dnes). A to len preto, že som ani ja, ani nikto z mojich kolegov na ministerstve, nekradol.
Keď som bol ministrom, nikto si nedovolil z týchto ani z iných dotácií odnášať hotovosť zabalenú v alobale.
Zároveň som ako prvý politik navrhol systém, ktorý by baníkom naozaj a dlhodobo pomohol. Štátnu pomoc baniam, vyplácanú cez ceny elektriny, sme znižovali na polovicu, z vtedajších 70 až na 35 miliónov. Zároveň sme ale hľadali lepší systém pomoci baníckym regiónom, aby nikto z chlapov, ktorí sú na tvrdú prácu zvyknutí, nezostal na dlažbe. Aj keď som za to čelil kritike – vychádzala od ľudí, o ktorých sa od minulého týždňa vie, že sa na systéme dotácií veľmi slušne priživovali.
Keby 4000 baníkov s rodinami dostalo každý mesiac 1000 eur a nemuseli ísť do roboty, ušetrili by sme viac ako polovicu peňazí, ktoré na dotáciách dostávajú uhľobaróni. A ešte by nemuseli denne riskovať život pri práci pod zemou.
Keby sme rovnaké peniaze, aké dnes dostávajú súkromné podniky uhľobarónov, investovali do vytvorenia iných pracovných miest v Prievidzi a v ďalších baníckych regiónoch, do dvoch rokov by sme mohli dotácie zrušiť úplne. Exposlanec Jánoš by si už síce nemal z čoho baliť zväzky bankoviek do alobalu, to je pravda. No zvýšilo by to kvalitu života pre baníkov a ich rodiny, a bolo výhodné aj pre daňových poplatníkov.
Riešenia problémov na Slovensku existujú, a nie sú ani také zložité. Bojovať proti korupcii treba od hlavy – zmeniť voľbu generálneho prokurátora, dať nezávislosť vyšetrovateľom. Odpolitizovať rozhodovanie. A nekradnúť, čo som ja nikdy nerobil, a preto sa dnes nemusím ako politik báť.
Rozumné riešenia nemusia byť ani ľavicové, ani pravicové. Nemusíme Slovensko zadlžovať popri brutálnom zvyšovaní daní, ako to robí Smer – ani neľudsky škrtať bez ohľadu na sociálne dopady, a popritom gorilím spôsobom rozkradnúť majetky, ako to robili pravicové strany. Zlatá stredná cesta možno nie je založená na extrémoch, a preto nie je taká atraktívna – ale je najlepšia. A stačí ku všetkým problémom, od baníctva, cez školstvo až po znižovanie korupcie – pristupovať s rozumom a srdcom.
