Transformácia, osamelosť, liminalita, nevedomosť, hypersexualita, žravosť, androgýnia, absencia charakteru a prekračovanie hraníc; to všetko je Trickster, označovaný aj ako Figliar, Šibal alebo Podvodník.
Mám dobrý dôvod, prečo polemiku o archetypoch otváram práve touto postavou. Trickster je bez debát jedným z najzaujímavejších a zároveň najmenej pochopených archetypov, ktoré poznáme. Naše poznanie komplikuje fakt, že klamstvo, pretvárka a zaliečavosť sú jeho vrodenými vlastnosťami. Chytiť slizkého úhora je poriadne tvrdý oriešok.
V alchymickej symbolike je ortuť pre jej unikátne vlastnosti (nie je to ani tekutina, ani hmota a nikdy sa neprestáva pohybovať) stotožňovaná s Merkúrom (Hermes), rímskym bohom a patrónom všetkých zlodejov, Figliarov a Podvodníkov. Môžme si tiež spomenúť na príbeh o tom, ako Loki, severský Figliar, úspešne unikal svojím prenasledovateľom; neustále menil podoby, takže ho nemohli polapiť. Bol doslova „všetkými masťami mazaný”. Starý mýtus je v súčasnosti replikovaný našou márnou snahou Trickstera chytiť, vypočúvať a ideálne aj civilizovať. Zostáva v našom vlastnom záujme, aby sa to nikdy nepodarilo.
Každý archetyp je užitočný práve taký, aký je a to, že odoláva našim snahám skrotiť ho, má svoj dôvod. Kozmogonický mýtus obyvateľov púšte Kalahari rozpráva príbeh včely, ktorá sa na svojom chrbte snažila preniesť modlivku na druhý breh rieky. Včela, vyčerpaná letom, zosadla na kvet vznášajúci sa na vodnej hladine, zložila naň modlivku a predtým, než zomrela, do jej tela zasadila semienko. Semienko časom vyrástlo a stal sa z neho prvý človek. Odkaz sa stane jednoznačným, keď si uvedomíme, že semeno inšpirácie a sladkosti života klíči v modlivke (IKaggen), ktorá (rovnako ako pavúk Anansi) v Afrike zohráva rolu Trickstera. Božský Šibal sa spolupodieľa na vzniku človeka a jeho archetyp na vzniku človeka psychologického. Snažiť sa skrotiť takto primitívnu a mocnú silu je už dopredu odsúdené na neúspech.
Trickster je vskutku prastarý, o čom svedčí nulová pozícia tarotového Blázna. Rovnako ako nula, ktorá predstavuje zlúčenie protikladov pred stvorením, mýtického hada Urobora zahryznutého do vlastného chvosta, aj Trickster je symbolom existencie mimo existenciu, je dôležitým prázdnom, dutinou hrnca a požehnaný transpersonálnou múdrosťou. Stopy jeho aktivity vieme vysledovať už do prvých týždňov ľudského života. Niektorí antropológovia a psychológovia sa dokonca domnievajú, že je prítomný už v pleromatickom štádiu prenatálnej existencie, v rajských, bezstarostných vodách materského Urobora, kde predstavuje tvorivý potenciál.
Práve tvorivosť, zmena a transformácia sú jeho najsilnejšími stránkami. Tam, kde Trickster chýba, odumiera spontaneita, kreativita a radosť zo života. Trickster vždy, v každom okamihu svojej existencie, nasleduje princíp slasti. Jeho pozícia v ľudskom živote nie je nikdy absolútna. Ostatne všetko, čo i len zďaleka vyvoláva pocity stability, istoty a spoľahlivosti, sa s archetypom Trickstera priamo vylučuje. Trickster je osoba mnohých tvárí, no zostáva bez charakteru. Odborník na túto tému, Paul Radin, sa domnieva, že práve absencia trvalého charakteru v zmysle našej západnej kultúry je pre Figliara vitálna. Divák v prítomnosti Trickstera nikdy nevie, na čom je.
Trickster, v severskej mytológii znázornený Lokim, má vlastnosti blízke tekutine. V jednu chvíľu vám podáva ruku, aby ju v ďalšej zase odtiahol. Jeden deň s ním sympatizujete, druhý by ste mu najradšel dolámali všetky kosti v tele. Je premenlivý, nestály a tak trochu schizoidný. Môže byť prefíkaný ako Odyseus, škodoradostný ako Hermes, zákerný a pomstychtivý ako Loki, vizionársky a impulzívny ako Odin. Niekedy sa správa ako kultúrny hrdina, keď v podobe Prométhea prináša ľuďom oheň, inokedy sa zachová ako zbabelec a podloží nohu každému hlupákovi, čo sa mu pripletie do cesty.
Sú to práve tieto výstrelky, ktoré nás pozývajú, aby sme ich tvorcu bližšie spoznali. Schopnosť predvídať pohyby trhu, rečnícky talent a znalosť spôsobov, ako víťazne vykorčuľovať z (takmer) každej šlamastiky, to sú vlastnosti, ktoré omnoho radšej pripisujeme svojmu egu, než aby sme hľadali ich hýbateľa vo svete éterických foriem. Trickster sa však nenechá vykorisťovať. Z duše neznáša, keď sa pri ďakovnej reči zabudne spomenúť jeho meno a odpúšťa len veľmi zriedka. Nemá to vo zvyku. Rovnako ako človek, ktorý je ním posadnutý, aj on je rád v centre pozornosti. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nám na rozdiel od väčšiny ostatných archetypov pravidelne pripomína.
Stačí trochu cviku a každý z nás je schopný Trickstera nachytať pri čine. Obvykle sa hlási o slovo malými neplechami. Sú rafinované a ich plný rozsah si uvedomíme, až keď je už neskoro. O tom, ako nás tieto trápne situácie spokorňujú, si povieme viac v kapitole o Bláznovi. Každá, aj tá najmenšia vylomenina má koreň, ktorý môže byť od jej vyvrcholenia vzdialený hodiny, dni, alebo aj týždne. Skúsenosť ukazuje, že väčšina Tricksterových trikov funguje na princípe zakopanej míny. Tak napríklad nabíjačka od telefónu, ktorú si pred cestou na chatu necháme doma, lebo na displeji svieti 100 %, nám bude chýbať, keď sa odrazu dozvieme, že namiesto jedného dňa sa na chate zostáva týždeň, lebo majiteľ sa pozná s koňom kamarátky našej sestry. Skúmať rozsah Tricksterových fígľov v plnom rozsahu nemá význam a prekračuje to medze tejto práce. Nezáleží na tom, či v tom má prsty Jungova synchronicita alebo iná -cita na hrane s paranormálnom, alebo obyčajná náhoda. Neodškriepiteľnou pravdou zostáva, že ak Trickster mínu už raz zakopal, jedného dňa vybuchne. Keby sa pobyt na chate z nejakého dôvodu nedal predĺžiť a vy by ste predsa len odišli v predom stanovenom čase, zavolal by vám šéf z práce a chcel by počuť nekonečný zoznam položiek, ktoré ste v piatok nahadzovali do systému, alebo by ste uviazli v zápche. V každom prípade by vám mobil až domov nevydržal. Trickster má svoje spôsoby, ako to docieliť.
No prečo to vlastne robí? Niekedy z dlhej chvíle, ale väčšinou preto, aby nám pripomenul, že je vždy prítomný. Svojimi kúskami trápi predovšetkým tých, ktorí pre ne nemajú pochopenie. Týmto spôsobom sa Trickster vtiera do ich jednostranne zameraného vedomia. Najčastejšie útočí na tých, ktorí pre neho vo svojej duši nemajú miesto. Snaží sa rozšíriť ich bytie o dimenziu, ktorú kedysi potlačili alebo vytesnili. Zdá sa, že naši predkovia boli v tomto o čosi múdrejší ako my. Králi a bohaté rodiny vo svojich domácnostiach hostili vlastných Bláznov/Tricksterov, pretože vedeli, že ak menejcennú funkciu nevynesú do svetla a nepohostia ju vo vedomí, bude sa im doň vnucovať tými najprotivnejšími spôsobmi.
Priebeh mýtu je analogický vývinu ľudskej bytosti. Trickster, ktorý v tradíciách z celého sveta zohráva úlohu demiurga, stvoriteľa, prípadne spolustvoriteľa sveta a ľudí, je rovnakou mierou prítomný v počiatkoch individuálneho ľudského života. Tarot nás učí, že Trickster (Blázon) stojí mimo všetkých pravidiel, mimo a zároveň za a nad ostatnými kartami. Predstavuje prvotnú energiu, krv života, rozmanitosť sveta. Ovplyvňuje všetky archetypy a so silnejúcou štruktúrou ega sa do nich preklápa a splýva s nimi. V prípade malých detí je Trickster postupom času asimilovaný archetypom Dei Puer, Božského dieťaťa, kde sa naďalej zo skrytu stará o to, aby bolo dieťa zvedavé, spontánne, nekonvenčné a plné lásky k samotnej existencii.
Ako Hermes psychopompos sa Trickster spája s archetypom Múdreho starca, vďaka čomu môže jeho božská schopnosť cestovania medzi svetmi plynúť v kanáli ľudských možností. Neunáša dušu ako Hádes, ale ju sprevádza na ceste do nevedomia a zase späť. U veľmi malých detí však nebýva archetyp Múdreho starca dostatočne silný a Figliar bez ťažkého plášťa múdrosti odžitého života ich pochabo zaplavuje obrazmi z podsvetia, čo sa manifestuje v nočných desoch a nočných morách, ktoré deti trápia. Avšak napriek občasným fau pax by sme v sebe Tricksterov prístup ku kreatívnym hlbinám nevedomia mali hýčkať. Mali by sme sa ovenčiť Dionýzovým brečtanom a nadviazať rozhovor s naším zanedbávaným nevedomím, obuť si Hermove okrídlené sandále alebo sa zveriť do rúk čierneho Anuba.
Možno by stačilo, keby sme občas zaborili dlane do kožucha nášho psa. Psy, ktoré môžeme v mytologickej tradícii stotožniť s vlkmi, kojotmi a šakalmi, v minulých kultúrach po celom svete slúžili ako strážci vstupu do podsvetia, alebo sprevádzali duše mŕtvych do krajiny smrti - slúžili ako psychopompos. Túto funkciu zastávali napríklad egyptský Anubis a aztécky Xolotl. Dovoľte mi menší exkurz. Motív psieho strážcu podsvetnej brány alebo spoločníka božstva smrti je ešte rozšírenejší a stretneme sa s ním v prípade škandinávskeho psa Garma a vlka Fenrira, strakatých štvorokých psov indického boha Yamu, trojhlavého Kerbera, čiernych psov Hekaté, loveckých chrtov lužickej Dźiwice, psích spoločníkov poludnice, etruského vlčieho boha podsvetia menom Calu, Hádovej vlčej čiapky, vlčieho boha smrti severských Samojedov, čínskeho démonického psa Tiangou, Odinových vlkov Geriho a Frekiho a v neposlednom rade totemického zvieraťa egyptského Trickstera Seta, ktoré sa ponáša na psa alebo šakala. Ďalšie zvieratá často spájané s Tricksterom sú havran, kojot, pavúk, zajac, modlivka a líška. Francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss v najčastejších protagonistoch tricksterského mýtu severoamerických Indiánov (kojotoch a havranoch) šikovne rozpoznal ich mrchožrútske stravovacie návyky. Na základe svojej teórie dospel k záveru, že rovnako, ako sa Trickster pohybuje na hranici vecí, tak aj mrchožrúti balansujú s požieraním mäsa bez toho, aby museli zabíjať. Sú teda zároveň bylinožravcami aj mäsožravcami. K rozšíreniu tohto konceptu na všetky psovité šelmy prispeli historické praktiky ako podhadzovanie tibetských mŕtvych polodivokým psom alebo stabilná prítomnosť psov, vlkov a šakalov na pohrebiskách a vojnových poliach. Spojitosť medzi Tricksterom, podsvetím a cestovaním medzi jednotlivými úrovňami vedomia je viac než evidentná. Nie je preto náhoda, že slovanský boh podsvetia Veles je prirovnávaný k Lokimu. Hmla primordiálneho chaosu, svet pred svetom vedomia, je ozajstným Tricksterovým domovom. Nie sú v ňom žiadne hranice, žiadna etika. Inštitúcia ega ešte nevznikla. Celý svet je ponorený v sladkastom bahne nízkych inštinktov a pudov. Tomuto svetu vládnu zvieratá a Trickster sa im v mnohom podobá. Ovládajú ho primárne hlad a chuť na sex. Posledné spomenuté vyeskalovalo v dionýzskych orgiách a Priapových znásilňovacích eskapádach, ale aj v obraze zdanlivo nevinného zajačieho Trickstera amerických Indiánov. Stojí za zmienku, že práve Priapos, grécky boh plodnosti, syn Dionýza a Afrodity, charakteristický svojím obrovským stoporeným penisom a večne v spoločnosti náruživých satyrov, bol vo výsledku kristianizácie antického Grécka stotožnený so Satanom. Dnes je to práve jeho kozie kopýtko, na ktoré s obľubou zabúdame, keď sa dívame do zrkadla. Keby sme prekukli svoju slnečnú božskú masku, naskytol by sa nám pohľad na zvieracie prvky našej prirodzenosti. Mohli by sme sa vďaka nim opätovne spojiť s odštiepenými časťami nás samých, ako sú silné city a vášne, hedonizmus, agresivita či plodnosť.
Poďme si teraz posvietiť na to, ako sa Trickster manifestuje v našich životoch. Začnime tým, že očistíme termín Trickster od klamlivého presvedčenia, že archetypy sú totožné so stereotypmi. Trickster je totiž skôr energia než modus správania a keďže v sebe obsahuje protiklady, je intímne prítomný vo fungovaní všetkých archetypov. Vo vykryštalizovanej podobe sa s ním stretávame v podobe Prosťáčika, Mága, Manipulátora či Blázna, aby som spomenul aspoň niektoré. Každá z týchto subpersonalít personifikuje niektoré, ale nie všetky vlastnosti Trickstera. Človek je v priebehu života pravdepodobne v kontakte so všetkými týmito postavami, či už postupne, alebo naraz, pretože zakaždým, keď sa v nás ozýva jedna subpersonalita, aj všetky ostatné subpersonality obsiahnuté v archetypovej sieti sú viac či menej prítomné. Blízkosť Tricksterovej zvedavosti a dobrodružsnosti je navyše predpokladom začiatku cesty hrdinu. Bez jeho doterného nabádania by budúci hrdina zrejme nikdy nenabral odhodlanie a motiváciu opustiť teplo rodičovského domu, za čo mu patrí naša vďaka.
Vráťme sa však k nášmu zámeru a povedzme si viac o tom, ako Trickster vyzerá v praxi. Vo všeobecnosti sa ľudia posadnutí energiou Trickstera správajú nečitateľne, spontánne a kreatívne. Človek niekedy nevie, čo od nich čakať a vždy ho dokážu prekvapiť. Tricksteri majú problém dodržiavať hranice, či už ide o ľudské hranice, sociálne hranice, etické hranice alebo fyzické hranice. Môžu pôsobiť bizarne, ba priam vtipne. Napriek tomu, že sú mužského alebo ženského pohlavia, ich tieňové pohlavie je viditeľné tesne pod hladinou; často ho parodujú. Je pritom evidentné, že to nerobia len pre pobavenie publika, ale aj z potreby uspokojenia svojej zrkadlovej povahy.
Každý deň na Tricksterov platí niečo iné a oni sami akoby zabúdali, kým boli včera. Či už je to stiahnutím sa do mlčania alebo myšlienkovým tryskom bez hlavy a päty, zatajujú svoju pravú podstatu. Toto ich správanie spôsobuje, že ich prítomnosť ostatní ľudia z krátkodobého hľadiska vyhľadávajú, ale do stabilnejších vzťahov s nimi sa nehrnú. To môže Trickstera mrzieť, ale málokedy má čas zamyslieť sa a zmeniť svoje správanie.
Muž alebo žena pod vplyvom tohto archetypu často používa sarkazmus, iróniu, dvojzmysly alebo na otázku odpovedá otázkou. Snaží sa týmto spôsobom odviesť pozornosť od svojho netypicky vyvinutého, respektíve nevyvinutého charakteru. Tricksterovi chýba dostatočná vôľa, heroická odvaha a depresívna trpezlivosť, aby sa pozrel pravde do očí a postavil sa svojim menejcenným stránkam. Vo všeobecnosti pôsobí človek posadnutý Tricksterom ako večne veselý a bezstarostný. Nikdy by sme ale nemali zabúdať na to, že humor je jedným z obranných mechanizmov a za usmiatou maskou sa môže skrývať smutný klaun.
Rád by som ešte naposledy zakotvil v mytologickej tematike. Snáď mi to odpustíte. Mytológia nám totiž poskytuje všetko, čo potrebujeme vedieť, aby sme mohli Trickstera do hĺbky pochopiť. Preplavme sa tentoraz do Južnej Ameriky, konkrétne na územie Aztékov a o pár storočí späť v čase. Na oltári leží nahý chlapec, srdce vytrhnuté z tela. Po kamenných schodoch steká vrelá krv a v ovzduší cítiť napätie. To Tezcatlipoca, pán dymiaceho zrkadla, aztécky boh mágie, smrti, chorôb, nočnej oblohy, ľudských obiet, obsidiánu a hurikánov prichádza, aby zožal svoju obetu. Tezcatlipoca je Trickster par excellence a nemôžeme mu uprieť efekt, aký jeho mystická prítomnosť vyvoláva. Starí Aztékovia si ho držali v patričnej úcte, koniec koncov bol spolu so svojím bratom Quetzalcoátlom najvyšším bohom panteónu a stvoriteľom sveta. Sahagún ho v texte o zlúčení kresťanskej predstavy Satana s aztéckym Tezcatlipocom opísal ako „nepriateľa oboch strán”. Tezcatlipoca jednou rukou svet stavia a druhou ho ničí. Je hrôzostrašný, no nevyhnutný. Aztéci si to dobre uvedomovali. Každý rok bol na jeho počesť obetovaný mladý otrok, ktorý bol od narodenia vychovávaný vo viere, že on sám je ľudským stelesnením tohto tajomného božstva. Rok pred obetou, na ktorú bol pripravovaný, sa mu dostávalo špeciálnej pozornosti; bol vzdelaný v rétorike, hral nádherné skladby na keramickej flaute, chodil v luxusnom oblečení, mal štyri konkubíny a zástup opatrovníkov. Samotný kráľ Montezuma mu splnil všetko, o čo si zažiadal. Keď nadišla správna chvíľa, chlapec si ľahol na oltár a nechal sa ochotne popraviť. Rovnako ako všetci Aztéci veril, že Trickster nikdy nezomiera, je všadeprítomný a všemohúci a jeho moc treba „recyklovať”.
Na súvislosť medzi Tricksterom a predvedomým štádiom existencie poukazuje aj Tezcatlipocova záľuba v kanibalizme. Bol doslova bohom ľudožrútstva. Neumann sa vo svojej knihe The Origins and History of Consciousness vyjadruje, že kanibalizmus, respektíve orálna fixácia (záchvat žravosti niekedy Trickstera v severoamerických mýtoch doženie k tomu, že začne požierať sám seba) je typická pre uroborickú konšteláciu raného detstva, keď je dieťa absolútne závislé na svojej matke a príjem alebo odopieranie potravy vníma ako jediný možný spôsob mocenského boja medzi slabším a silnejším. Zjesť ľudské mäso je toho extrémnym príkladom. Väčšina detí to do kanibalizmu nikdy nedotiahne, a predsa existujú výnimky. Sú nimi vrahovia, ktorí prostredníctvom krvavého bieleho mäsa ochutnávajú zakázané ovocie, vytesnené tajomstvo. Splynutím so svojou obeťou sa stávajú čímsi viac než len ľuďmi. Vyciciavajú z božskej Almy Mater všetku výživnú miazgu a skrz akt otrasného zločinu, v ktorom sa im žiaden človek ani vrah nemôže rovnať, obnovujú zlatý vek primárneho narcizmu. V ich slastnom mliaskaní môže pozorné ucho zachytiť víťazoslávny rev čierneho jaguára. Tou dravou šelmou, ktorá v temnote aztéckeho podsvetia žerie ľudské srdcia, je Tezcatlipoca.
