Rozlohu má len 42 km 2 a to ešte nie je najmenší. Ale o fínoch sa hovorí, že nie sú príliš štedrí. Busom je doprava do odľahlejších končín trochu problém, tak som celkom privítal možnosť ísť samochodom.
Fínsko som si predstavoval ako outdoorlandiu, kde polovica ľudí bude mať zálesácke sklony a trávi väčšinu voľného času trekovaním, rybačkami a tak. Časom zisťujem že je to trochu inak, i keď šport a pohyb majú veľmi radi. V meste je to samý nordicwalker, dokonca aj babky to baví. Ale niektoré tvory, čo idú s nami, nemajú ani topánky.
Z južného fínska je to druhý park, ktorý som videl. Začínam mať pocit, že sú všetky dosť podobné. V podstate je to všade zmes bažín, jazier a lesa. To ale nehovorím, že je to nuda, alebo škaredé. Len oproti domovine je tu prostredie dosť konštatné.
Prechádzku, bo inak sa to nazvať nedá (vďaka i za to), sme začali v informačnom centre. Poukazovali nám tam všeliake vypchaté zvery, pre prípad, že ich nestretneme na živo. Niektorí návštevníci vyzerajú, že sa o to ani nechcú pokúsiť. Pozitívum inštitúcie vidím v možnosti nachabrať veľa prospektíkov o národných parkoch. Snáď sa nejaký víkend zídu.
Konečne vyrážame cestičkou k jednému z jazier asi 4km vzdialenom. Chodník je zväčša úzky, niektoré bažinaté miesta sú vyriešené drevennými lávkami. Skúšal som stúpiť vedľa a veru bez nich ste v ...
Príjemné občerstvenie po ceste sú čučoriedky výbornej kvality i kvantity. Taktiež húb je dosť, až na to, že dosť z nich je moc červených na to, aby boli jedlé.
Jazero je "dobité" a mi vyberáme z batoha všeliake opekatelné veci. Ako je dobrým fínskym zvykom, drevo je narúbané. Stačí ho doniesť. Komáre dobiedzajú ako zvyčajne a tak si hovorím, že asi najlepšie bude utiecť do vody. Viem, že je čistá, ale farbu má dosť zvláštnu. Možno z nej vyjídem aj žltohnedý ... Nestalo sa.
Všetko je zjedené a vypité, tak sa treba pobrať ďalej. Po chvíli sme sa dostali do kedysi vyhoreného lesa, ktorý sa z väčšej časti už obnovil. Len sem tam je vidieť starý čierny kmeň. V parku sa samozrejme neťaží a všetko je ponechané na prírodný samospád.
Pomaly sa blížime ku koncu cesty, ktorý tvorí starý statok Kovero. Milá sprievodkiňa nám ukazuje ako tu tak pred 100 rokmi žili drevorubači a hospodári. Stále tu majú zopár oviec, kráv a koňa.
Záverečné hodnotenie: príroda v parku je krásna a darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Ale inak by som uvítal zostať aspoň na celý deň a mať viac kľudu na fotenie.
