Ľudia nekonformní majú často nálepku rozvracačov štátu. Štát je v predstavách väčšiny akási nehmotná entita, zastrešujúca, ba dokonca sťaby perina zakrývajúca a ochraňujúca každého jedinca. Kritika štátu je potom niečím priam rúhačským, čímsi čo nie je vhodné do spoločnosti medzi ľudí.
Nikoho však netrápi rozmýšľať nad úlohou štátu a vzťahmi jedincov, ktorí tento štát tvoria. Nemyslím, že hovorím o niečom nedotknuteľnom, pretože štát je len akási organizácia ľudí a pre ľudí. Každý z nás je účastníkom, akcionárom a len od nás samotných závisí ako bude spoločnosť vyzerať.
Keď tak pozerám okolo seba nezdá sa mi, že by sme poznali naše akcionárske práva a povinnosti pri výkone správy štátu. Hádame sa o maličkostiach, podrážame sa, intrigujeme, luháme, všade sa šíri malomyselnosť a občianska hrdosť, schopnosť niečo vykonať, aktivizovať sa mizne v nenávratne. Môže v takýchto pomeroch vzniknúť štát, inštitúcie a verejná správa, ktorá demokraticky a na základe rovnosti bude slúžiť každému podľa najlepších možností? Isteže nie.
Preto by sme v prvom rade nemali nadávať a obviňovať politikov, štátne orgány a vládu. Je to v nás, všetko máme vo vlastných rukách a vo vlastnej hlave. Nespoliehajme sa na sladké slová mocných, politikov a vplyvných ľudí. Nenaleťme na sľuby, že niekto zariadi všetko tak, aby sme my nemuseli robiť. Ani v rozprávkach to tak nefunguje, aj zápecník Popolvár musel zdvihnúť svoj zadok a ísť do sveta aby získal svoju princeznú. Skúsme rozmýšľať o zodpovednosti našej voľby každý deň.
Len aktívni, priateľskí a sebavedomí ľudia dokážu zodpovednosť svojej voľby postaviť na najvyššie miesto svojho konanie. Bez takýchto vlastností sa nedokážeme postaviť úradníkovi v úrade, ktorý nás chce drzo vypoklonkovať, nakoniec úrad je miesto, ktoré si platíme z vlastných daní. Štát sme my všetci, nie je to anonymná hromada bez tváre. Každý jedinec má svoj osud, povahu a činy a len spoločne vytvárame obraz krajiny, spoločnosti, v ktorej žijeme. V krajine plnej malodušných ľudí sa nezrodí veľká idea, výchova k čestnosti, aktivite a snaha priložiť ruku k dielu, starosť o veci verejné je to, čo nám môže pomôcť obrodiť sa, vybudovať niečo pozitívne, niečo ako Švajčiarsko budúcnosti.
Krajina plná namosúrených, egoistických a podvádzajúcich ľudí žiaden veľký systém nepostaví, z ľahostajnosti a sobeckosti nevzíde nič dobré. A každá cesta nakoniec začína vždy prvým krokom. Nemusíme zmeniť svet hneď zajtra, úplne stačí keď životom budeme poctivo kráčať, bojujúc za obrodu morálky, s optimistickou víziou budúcnosti, zanechávajúc za sebou reťaz skutkov, ktoré sami osebe nemusia byť revolučné, ale dokopy vydávajúce svedectvo dôvery vo vlastné sily, v lepšiu spoločnosť a záujmu o dianí okolo nás.
Ak budeme len nadávať na svet okolo nás, čo sa zmení? Sme v pozícii človeka, ktorému kvapká zo strechy na hlavu a namiesto toho aby sme pristavili rebrík a opravili strechu, budeme sa len hecovať celé dni, zaspávať s pocitom krivdy a sprisahania sveta voči nám. Nie je predsa len jednoduchšie pozrieť sa pravde do očí a povedať si, že nikto za nás nespraví nič? Je predsa toľko práce, toľko problémov v spoločnosti, ktoré treba nejakým spôsobom riešiť. Stačí len zdvihnúť zadok od televízora, pozrieť sa von oknom a skúsiť komunikovať so susedmi s miestnou samosprávou, s poslancom zastupiteľstva či parlamentu. Alebo založiť občianske združenie a začať organizovať akcie na podporu zmeny. Nástrojov v dnešnej dobe je neúrekom a nemyslím, že ani vláda, ktorá je tu pre bohatých, môže odolať sústredenému tlaku. Sme slobodní ľudia - aspoň podľa ústavy, tak zmeňme svoje myslenie, konajme tak. Spoločne a solidárne vždy dokážeme uskutočniť zmenu. Možno bude treba urobiť desať pokusov, možno sto, ale stena nezáujmu politikov nie je nekonečne hrubá. Nakoniec padne
A na konci nášho snaženia je len taký obyčajný spravodlivý svet. Svet, kde poctivý, usilovný človek s talentom na podnikanie dokáže vytvoriť prosperujúcu spoločnosť, kde nebude kradnutie normálnou metódou získavania hodnôt, kde súd je len nezávislým slepým arbitrom. Postupne sa k takejto demokracii priblížime, len je rozdiel či to bude o pár rokov, desiatok rokov, alebo pár storočí.
Ako hovorím ideál nie je nič zvláštne a predsa je to tak vzdialený cieľ - zatiaľ. Ak sa Vám článok páčil, kliknite na a stlačte Hlasuj!
