Príroda je krásna, pobyt v nej je pre veľké množstvo ľudí nenahraditeľný pre návrat fyzického ale aj psychického zdravia. Za mladi som v horách trávil veľa času na túrach, bežkách, lyžovačkách, alebo len tak na dovolenke, rátajúc kučery oblakov obopínajúce končiare Tatier.
Hoci času, kondície a síl už niet toľko ako v minulosti, stále považujem námahu pri zdolávaní horských priesmykov za niečo, pre čo stojí žiť a navracať sa pravidelne do náručia nepokojnej prírody. Ale nemyslím, že za to stojí zomrieť.
Pochádzam z Liptova, rázovitej slovenskej oblasti, známej mnohými krásami. Nájdete tu historické pamiatky, hrady, prírodné minerálne pramene či termálne kúpaliská a hlavne hory, doliny a kaňony. Z juhu vrúbi Liptovskú kotlinu hrebeň Nízkych Tatier, na západe Veľká Fatra, na predeľ medzi Oravou a Liptovom dohliadajú Chočské vrchy a horný Liptov poskytuje nádherný výhľad na Liptovské Tatry, ktoré na východe prechádzajú cez strážcu Liptova, Kriváň, do Vysokých Tatier. Všade môžete putovať nádhernou scenériou celé hodiny a dni na túrach rôznej náročnosti. Od oddychových pre celú rodinu, až k túram pre veľmi zdatných jedincov.
Ako Lipták som prešiel väčšinu kopcov a turistických trás v okolí. Milujem výhľad z Baranca alebo pohľad na Ružomberok rozkladajúci sa pod Čebraťom. Najviac však obdivujem a v pamäti mám najhlbšie vrytý obraz z Poludnice. Vrchol sa rozkladá tisíc metrov priamo nad starodávnou zemianskou obcou Liptovský Ján, rodiskom Milana Rúfusa Závažnou Porubou a o pár kilometrov ďalej vidno mravenisko Liptovského Mikuláša. Mám ten kopec rád a pred nedávnom som si chcel pripomenúť zážitky z minulosti.
Čas si človek nevyberá, takže hoci nebolo pekne, vydal som sa na túru. V tichu padajúceho snehu som za vrždania tvoriacej sa stopy kráčal horou vpred. Z minulosti som si cestu dobre pamätal, značky som sledoval len kvôli kontrole. Čím ďalej, tým bol chodník menej vyšľapaný, v ceste sa začali objavovať popadané stromy, ktoré bolo nutné zďaleka obchádzať po úbočiach a čo ma začalo znepokojovať, spolu s popadanými alebo vyrúbanými stromami, začali miznúť aj značky a značenie. Raz som sa musel vracať dosť dlhú cestu, keď značka zmizla a pamäť ma zradila. Problémy so značením a vyčistením trasami narastali spolu s výškou. Posledných tristo výškových metrov bol z hľadiska turistiky čistý horor. Namiesto chodníka džungľa, namiesto značiek schovávačka. A namiesto turistiky boj o každý meter trasy. Hoci trasa je vyznačená ako celoročná, v zime ju doporučujem len vyznavačom adrenalínových zážitkov s neprebernou zásobou neslušných slov...
Skúšal som zistiť v čom je problém. Asi Vás neprekvapí, že príčinou je to, čo nazývame "ťapákovčina". Do absurdna prehnaný egoizmus a ľahostajnosť Slovákov, neexistencia komunitného správania a spolupráce, neschopnosť plánovať, myslieť na zadné kolieska, získať viac z budúcich pôžitkov obetovaním súčasných apod. V turistike sa totiž všetko láme na niekoľkých faktoroch.
1. Vlastnícke práva majiteľov lesa sú nedotknuteľné. Mnoho z nich považuje turistov za škodnú a nie sú nadšení vstupom ľudí do "ich" lesa. Kooperácia a spolupráca s takýmito majiteľmi na údržbe a trasovaní chodníkov je veľmi obtiažna. Ťažba dreva a hospodárske využitie lesa je v ich podaní jediné, čo je hodné nejakého záujmu a zničenie chodníkov a značiek na stromoch ich vonkoncom netrápi.
2. Čistenie chodníkov a ich údržbu majú na starosti miestne poľovnícke združenia. Asi neprekvapí, že ani poľovníci nemajú k turistom práve najvrelejší stav. Mnohí členovia v týchto dnes elitných kluboch nemajú žiaden vzťah k ochrane prírody, jej celkovému využitiu v rámci celej spoločnosti tak, ako to bolo v kultúre zaužívané po stáročia. Jediné, čo ich zaujíma, je trofej. A tak je starostlivosť o les na vedľajšej koľaji a turisti neželaným elementom.
3. Značenie chodníkov má na starosti Slovenský turistický zväz. Tento je založený na dobrovoľnosti a peniaze na nejaké masívne kontroly a pravidelné úpravy turistických trás skrátka nemá. Osádzanie rôznych iných značení ako sú namaľované značky na prírodných objektoch si vyžaduje nielen peniaze, ale hlavne povolenie od vlastníkov. A to, ako som spomenul, býva občas veľký problém.
Takže si to zhrňme. Chodníky nie sú udržiavané, občas sú dokonca nepriechodné po kalamitách a ťažbe dreva, značenie trás je neprehľadné, často dokonca chýba. Výsledkom je situácia, keď v neprehľadnom neznámom teréne za zlých poveternostných podmienok sa môže vyskytnúť situácia, ktorá bude nielen nepríjemná ako v mojom prípade, ale priam život ohrozujúca.
Neviem ako je to v iných krajinách. Vzhľadom na to, že celý región žije priamo alebo nepriamo z turistického ruchu, človek by predpokladal maximálnu spoluprácu všetkých zainteresovaných, aby sa turisti cítili spokojne, aby sa vracali, aby na zážitky z Liptova spomínali len v dobrom. Slovenská ťapákovčina je však limitujúci faktor. Ľudia sú spokojní na svojej záhradke, na spolupráci v prospech všetkých, vrátane seba, nemajú najmenší záujem. Dokonca sa zdá, že cudzinci vyrušujú z ich zahnívajúcej bezcieľnej a pohodlnej bezčasovosti. Nerobia nič pre svoju budúcnosť, spoliehajú sa na "štát" a zároveň nadávajú na biedu. Je to klasický elektorát všetkých populistov, ktorí sa vyskytnú na všetkých úrovniach verejnej správy a politiky. Nakoniec, poznáte to aj sami: "Nikto Vám nedá toľko, koľko Vám môžem ja sľúbiť..."Vybrali SME
