Slušná nakladačka! Jožo z Kráľovského Chlmca isto počíta hviezdičky. Ani sa nestihol spamätať a za dvadsať sekúnd bolo po všetkom. Tri údery boli také zdrvujúce, že ho poslali rovno k zemi. Skrátka, schytal k.o. Aj dostať do brady sa však oplatí. Porazený totiž berie stovku. Jeho súper Lukáš Demeter päťkrát toľko. Róm z obce Hrčeľ v Trebišovskom okrese je známa firma. Má len devätnásť rokov, ale ide ako valec, mláti hlava-nehlava. A navyše, je bez práce, smrdí korunou, čo ho motivuje. Veď kde zarobí päťsto korún za necelú minútu? Len v boxerskom ringu na periférii Slovenského Nového Mesta, v družstevnej hale, kde sa kedysi sušila ďatelina, na polyfunkčnej základni Mikuláša Varehu. Tento svojský vladár južného Zemplína dáva miestnym chlieb a hry. Dedinský box ako zábavu, žasli by aj starí Rimania. „Cigán zbije Cigána alebo Slovák Maďara, a ja im za to zaplatím," vyriekne Miki, ako mu vravia domáci, a pripojí obligátne: „Chápeme sa?"
Jednoduchá matematika
Chápať však treba v súvislostiach. A tie sú v očiach Mikuláša Varehu jednoduchou matematikou. Nekonformný podnikateľ, bývalý policajt, už svojím výzorom vzbudzuje rešpekt. Rodák z Malej Tŕne dnes žne úrodu dvadsaťročnej roboty.
„Nič neprišlo samo. Postupne som sa vyboxoval na určitú úroveň," zahlási o svojom podnikaní. Začínal v roku 1987 s ovcami, dvoma traktormi a štyridsiatimi hektármi pôdy. Výpočet jeho dnešných aktivít je dlhočizný. Je majiteľom viac ako dvadsiatich firiem a aktivity má rozložené od Trebišova až po Čiernu nad Tisou. Zamestnáva vyše sto ľudí. „Amerika je tu, len treba robiť," hlása svojrázne.
Každého, kto chce pre neho robiť, prijme. „Po troch dňoch zistíme, či je schopný na prácu. Nezáleží na tom, či je Cigán, biely, Slovák alebo Maďar. Šancu dostane každý." On a jeho ľudia sú ako spojené nádoby. „V regióne je odo mňa závislých asi tisíc ľudí. Keď z nich chcem dlhodobo žiť, musím si ich dlhodobo vážiť," vraví.
Kúpil sedem družstiev, od kráv až po stovku pštrosov chová kadečo, plánuje vlastnú zoo. Zužitkuje všetko. Vyrába ekohnoj a predáva ho. Kilo za euro. Pochváli sa aj skanzenom kadejakých nákladiakov, žeriavov, traktorov, hasičských áut a vyradených sanitiek, ktoré prerobil na poľnohospodárske stroje. Všetko je funkčné, tak ako za socializmu.
V Strede nad Bodrogom má pílu, z Tatier vozí drevo, ktoré končí v Maďarsku. Vyrába drevené sudy, med i tokajské víno, ktoré údajne koštovali aj Bush s Putinom počas summitu v Bratislave. Ako to? „Poslal som im tam tisíc fliaš. Zadarmo," prízvukuje.
Dnes utužuje aj iné vzťahy. Slovensko-maďarské, ale aj tie s inými menšinami. Ako? Okrem iného boxom. Tvrdí, že „niekto musí myslieť aj na spodinu". Tejto vrstve hovorí prosto - čavarga, ale všetkých bez rozdielu má rád. Ak nekradnú! A sme pri jednoduchej matematike. „Vymyslel som pre nich zábavu, ktorá nemá v republike obdobu. Môže sem prísť hocikto a boxovať. Nech si skúsia, aké to je dostať bitku. Furt lepšie, akoby mali po nociach kradnúť. Nechodia sem však len Rómovia," tvrdí Mikuláš Vareha, ktorý sám dlhé roky boxoval. V jeho rozmýšľaní nie je žiadna veda, stačí vraj sedliacky rozum. A basta.
Agent, Šéf pištoľník
Slovenské Nové Mesto je v skutočnosti dedina. Jedna hlavná cesta, pár domov, dva kostoly, železničná stanica, zánovná predajňa tokajského vína a niekoľko bežných obchodov. Horkýže mesto. Obec bola pôvodne mestskou časťou susedného Sátoraljaújhelya. Až Trianonská dohoda rozdelila tokajskú oblasť pozdĺž rieky Roňava na slovenskú a maďarskú. A keďže sa nedávno zrušili hranice a Schengen sa posunul o čosi východnejšie na ukrajinské pomedzie, na oko je Slovenské Nové Mesto - mestom, okrem jednej ulice však maďarským.
Na slovenskej strane vyčnieva len polyfunkčná čerpacia stanica s priliehavým názvom Agent 007. Základňa Agenta alebo aj Šéfa pištoľníka, ako Varehu v regióne prezývajú, má v logu terč a dve pištole. Dnes už od cesty, smerom na Čiernu nad Tisou, nevidno schátraný hospodársky dvor, ktorý kúpil spolu s benzínovou pumpu. Za ňou totiž postavil centrum maďarsko-slovenského zahrievania, drevenú haciendu s trojposchodovou vežou a „americkým výhľadom". Organizuje tam rôzne stretnutia, prednášky o zdravej výžive, čoskoro otvorí aj reštauráciu, kde bude okrem iného ponúkať aj pštrosie mäso z vlastného chovu.
Za plotom, ktorý zdobia sošky trpaslíkov, Laurela s Hardym a Chaplina, stojí stará hala, v ktorej sa donedávna sušila ďatelina a parkoval kombajn. Dnes jej dominuje boxerský ring olympijských rozmerov. Mimochodom, v republike taký nemá nikto. Investícia za pol milióna. Pravidelne, každý piatok a sobotu o polnoci, sa tu konajú súboje a diskotéka. Bez propagácie, plagátov a oznamov, v duchu - ľudia si povedia. Ústnym podaním sa zo zápasov dedinských bitkárov stala udalosť, kultúra a zábava v jednom. „Cigáni tu boxujú v lepšom ringu ako naša reprezentácia," prezrádza Ján Onda, tréner Varehovho boxerského tímu a šéf bezpečnostnej služby Golden Eye Service.
Ešte aj pokrývka hláv ochrankárov nesie Mikiho rukopis. Čierna čiapka, akú nosí Šéf, a na nej vo farbách slovenskej trikolóry precízne vyšité - Agent 007 team. „Boxerský klub sme si dali oficiálne zaregistrovať na ministerstve vnútra. Postavíme vlastný mančaft z miestnych boxerov a budeme organizovať ligové turnaje," načrtne Ján Onda predstavy, ktoré si spolu s Mikulášom Varehom vysnívali. Štát box nepodporuje, mecenášov, ako je zemplínsky Agent, je ako šafranu.
Hore bez?
V piatok podvečer ešte nič nenasvedčuje tomu, že v pustej družstevnej hale, kde je zima ako v Carihrade, bude o pár hodín rušno. Divoký východ je však ako stvorený pre zázraky na počkanie. Domáci i cezpoľní sa začínajú pomaly zliezať na diskotéku, ktorá je u Varehu zadarmo. Cez leto je plno, zavše príde až tisíc ľudí. Chodia aj z Maďarska. A keďže neďaleký hraničný priechod pre peších v Slovenskom Novom Meste zatvárali o desiatej večer, mládež chodila krížom cez zelenú hranicu. „Na pumpe na nich striehli pohraničníci," smeje sa jeden z Varehových zamestnancov. Hranice nedávno zrušili, je o problém menej.
Blížiaca sa polnoc umocňuje atmosféru. Akoby sa v ringu malo diať čosi zakázané. Nedeje. Najprv miestna deva zaspieva tri pesničky, kvázi karaoke, aby zahriala dav postávajúcich. Rómovia jej s otvorenými ústami zízajú do výstrihu. Pastva pre oči a zadarmo. V hale je zima, hore bez sa dnes chalani predvádzať nebudú. Baby, ktorých je tu pomenej, majú smolu. Bitkári sa však musia vyzuť, čo zvýrazní arómu okolo ringu. Mikuláš Vareha v úlohe promotéra, komentátora a hlavného šéfa vyzýva prvých odvážlivcov. Najprv sa však predstavia boxeri, ktorých Vareha sponzoruje a oni mu na revanš robia ochranku, zabezpečujú poriadok. Je medzi nimi aj Jano Ondo mladší, dvadsaťtriročný vysokoškolák, šesťnásobný majster Slovenska v boxe. Je na čo sa pozerať. Základ je nedostať a udrieť, tak ako ho učil otec, v ringu v role rozhodcu.
Zabi ho!
Pravidlá boxu u Varehu sú jednoduché. Ak sa dá, vydržať tri kolá po dve minúty, čo už samo osebe je umenie. Žiadne kopance a údery od chrbta. „Box!" odštartuje rozhodca prvú dvojicu. Vojto Jóny a o hlavu menší Michal Kálay robia, čo vedia. Ruky im lietajú ako zmyslov zbavené, snaha udrieť protivníka vyznieva zavše komicky.
Miši, ako na neho ručí dav, má pätnásť, ale na svoj vek nevyzerá. Docestoval až z Čiernej nad Tisou. Vlakom s dvoma kamarátmi. Lístok ho stál 42 korún, aj keby prehral, nebol by stratový. Nakoniec však od Varehu inkasuje po troch kolách päťstokorunáčku. Sám neverí, že vyhral. Trasie sa od zimy a je trochu zmätený. Domov sa vracia až nadránom, vlakom o šiestej.
Už z prvých ťahov druhej dvojice v ringu je zrejmé, že si pomýlili box s krčmovou bitkou. Jaro je z Hrčeľa, vyzliekol sa do tielka, aby vynikli jeho potetované ruky. To, čo predvádza, má však s boxom spoločné len požičané rukavice. Súboj sa končí objatím a výplatou. Po zápase Jaro vybozkáva priateľku a spolu sa odpracú do provizórneho baru na konci haly.
Tretí pár publikum zabaví. Jožo z Kráľovského Chlmca inkasuje tri údery a tri razy padne na kolená. Nezamestnaný Lukáš Demeter prišiel za dvadsať sekúnd k päťstokorunáčke. „Boxujem každý týždeň, aby som si zarobil. Baví ma to," hovorí po rýchlom k.o. Skalní fanúšikovia z jeho dediny ho idú zožrať. Azda ho čaká aj vysnívaný úspech u žien. Ktovie.
„Zabi ho!" reve publikum pri ďalších bitkároch. Nepýtajú si smrť súpera, len efektné údery. Mladíci v ringu sú však hluchí. Lepia sa na seba ako suchý zips, a keď sa začnú kopať, Agent Miki ich vykáže z ringu von. Bez debaty. O pár minút už vypláca ďalšieho víťaza. „Tu máš päťsto korún na doping, aby si nabudúce lepšie boxoval." Marky Kozina je tiež z Hrčeľa. Bilanciu má úspešnú. Päť zápasov, štyri výhry. Má 27 rokov, je na podpore, vyžiť musí z 3200 korún. Chcel by boxovať vo Varehovom tíme, má talent. „Miki je dobrý chlap. Nerobí rozdiely, my Rómovia ho máme radi," povie.
Za štyridsať minút je po zábave. Hurhaj utícha. Boxeristi sa vytratia, hala rýchlo osirie. Na záver ešte dcéra miestneho diskdžokeja zanôti akýsi čardáš. Slečna Lenka krepčí a piští do mikrofónu, niekoľko Rómov si ju, slintajúc, zvečňuje fotoaparátom v telefóne. Mikuláš Vareha ďakuje. Padla. Zajtra o polnoci sa boxuje znovu.
Disciplinovaná výchova
„Mladí sa vybijú a potom nerobia výtržnosti. Je to disciplinovaná výchova. Ako bývalý policajt s tým mám skúsenosti. Čavargoš, ktorý nedostal do zubov, nevie, čo je to bitka. Keď sa v ringu dvaja tlčú, schytajú obaja a pochopia. Tak to funguje. Je to psychológia," vysvetľuje Miki Vareha princíp v skratke. Čosi z investície sa mu vráti, podaktorí bitkári utŕžené peniaze prepijú v bare. Funguje ešte aj ďalší princíp. Chalani sa pobijú, ale z ringu odchádzajú ako kamaráti.
„Dvadsať rokov som ako policajt robil s Rómami. Treba ich pochopiť, majú inú mentalitu. V Trebišove si s nimi nevedia dať rady, my s nimi problém nemáme," prezrádza Vareha a box podsúva ako jeden z receptov. Medzi Rómami má rešpekt. Nedá mu nespomenúť, že bez nich by neboli ani dva kilometre nových tokajských pivníc. „Na jeseň 2003 klesla trestná činnosť v regióne. Tristo Cigánov totiž u mňa brigádnicky kopalo pivnice. Hovorím jedno - treba im dať robotu, nebudú robiť problémy." Mikuláš Vareha ich chce zamestnať aj boxom. „Talentovaných vyberieme a dáme im možnosť boxovať." Rómovia sa už vyzvedajú, kedy bude prvý tréning. Plány sú veľké. V hale sa stavia tribúna, šatne dostali farbu slovenskej trikolóry, pred dokončením sú aj akési eurochatky, kde by mali bývať boxeri počas ligových turnajov. Zdá sa, že box zapúšťa v dedine Slovenské Nové Mesto korene. „Toto nie je nikde v republike," vyriekne Šéf pištoľník a po piatkových zápasoch môže len spokojne dodať: „Teraz bude svätý pokoj a poriadok."
