Hory majú oči. Uspokojujú odvekú túžbu človeka stúpať do výšok. Tisícdvesto kilometrov dlhý Karpatský oblúk, po Alpách najvýznamnejšie pohorie v Európe, má stovky vrcholov, ale z každého sa dá ísť vyššie. Z Gerlachovského štítu môžu ďalej utekať len oči. Po vlastných už vyššie niet kam ísť. Tatry vidno zhora takmer celé. Malé, ale naše. Mikrosvet veľhôr. Žulový amfiteáter. More skál, kopec jeden za druhým. Až tam, na samom konci Tatier, majestátny Kriváň, kus slovenskej identity. Nižší, vyznačený turistickými značkami, ľahšie dostupný, dokonca zadarmo. A predsa mal viac predpokladov stať sa pútnickým miestom, národným symbolom, ktorý sa ukazuje návštevám, ikonou, ktorá zdobí mince. Gerlach je z tohto pohľadu ako chudobný príbuzný. Aj výšku mu dlho upierali, názov menil podľa okolností a jeho výzor je pre mnohých takmer neznámy. Dodnes je okolo neho viac nejasností. Čo všetko o ňom nevieme?
Sám na Gerlach? Zabudnite!
Na najvyšší bod Slovenska nevedie značkovaný turistický chodník. Od roku 1976 potrebujete povinne na jeho zdolanie horského vodcu s medzinárodnou licenciou, ktorý má oprávnenie vodiť do hôr „obyčajných" ľudí. Od tých čias služby hŕstky vyvolených sprievodcov, ktorých je na Slovensku v súčasnosti päťdesiatjeden, vzrástli z dvoch-troch stoviek na štyri- až šesťtisíc korún za maximálne štyroch klientov. Pravidlá si určujú viac-menej sami, štatistiky nešťastí im dávajú za pravdu. Argumentujú najmä bezpečnosťou. „V roku 1961 som stretol asi sto ľudí bezhlavo blúdiacich po Gerlachu. Národnému parku chýbala osveta a pravidlá," spomína Pavol Rajtár, predseda Spolku tatranských horských vodcov. „Gerlach nikdy nepodceňujem," tvrdí na základe dlhoročných skúseností. Turistická sezóna v Tatrách je krátka. Za tri mesiace musia vodcovia uživiť rodiny. Najmä v minulosti boli mnohí schopní otočiť vrchol za deň aj dva razy, našli sa i dobrodruhovia, ktorí vodili načierno. Viac ako osemdesiat percent klientov totiž túži práve po pohľade z Gerlachu. „Za sezónu si najvyšší bod Slovenska užije od päťsto do päťstošesťdesiat túr, čo je viac ako dvetisíc turistov," odhaduje skúsený vodca Jaro Michalko. Túra zo Sliezskeho domu trvá osem až desať hodín, zabrať dostanú nohy aj ruky. Prevýšenie? 1100 metrov. Velickou próbou hore, Batizovskou smerom nadol. V horolezeckej terminológii ide o prvý a druhý stupeň obťažnosti. „Najväčší záujem majú Slováci, Poliaci a Česi. Vodil som však aj Japoncov, Angličanov či turistov z Nového Zélandu," podotýka Jaro Michalko, zatiaľ čo na lano priväzuje Američanku Jenny Lucierovú, podnikateľku s realitami z Arizony.
Ľudia sme rôzni. Sú takí, čo Gerlach berú ako výzvu, lebo je najvyšší. Preto záujem oň neutícha, aj keď si zaň treba zaplatiť. Vystúpia na vrchol, získajú jeho skalp a viac do hôr nevkročia. Veď aj podaktorí Tatranci v horách, ktoré majú denne na očiach, jakživ neboli. A potom sú tu ľudia závislí od hôr ako narkomani. Tvrdia, že príroda prečisťuje myseľ dôkladnejšie ako meditácia v paneláku. Pravda prostá ako striedanie ľavej a pravej nohy. Pragmatici a idealisti. Tam dole, v skazenom svete konzumu, sa stretávajú ako deň s nocou.
Vyznačkovať Gerlach?
Len na sedem vrcholov vás vo Vysokých Tatrách spoľahlivo dovedú značkované chodníky. Pohybovať sa mimo nich je zakázané. Ak budete chytený pri čine a nemáte vo vrecku trebárs preukaz horolezca, s ktorým sa môžete v stenách voľne pohybovať, hrozí vám pokuta dvetisíc korún. Udeliť vám ju môže dobrovoľná a profesionálna Stráž prírody alebo policajt, ak na nejakého v horách natrafíte. Prečo je to tak? Vysoké Tatry sú od roku 1949 národným parkom. Turistické embargo a zákazy sa dajú pod hlavičku ochrany nevídaného prírodného dedičstva. Návštevný poriadok nepustí. Existuje však aj druhá strana mince. „Všetko je to pasované cez kľúčovú dierku oficiálneho zákazu, ktorý naháňa vodcom vodu na mlyn. Je to monopol," tvrdí Dominik Michalík, vedúci strediska terénnych služieb Štátnych lesov TANAP-u, niekdajší vodca a člen horskej služby. Už roky je zástancom názoru, že Gerlach treba nielen vyznačkovať, ale zriadiť na vrchol aj zabezpečený turistický chodník s reťazami a rebríkmi. „Zabránilo by sa erózii, šetrila by sa príroda a zrušila diskriminácia. Nie je fér, že ľudia, čo na to nemajú, nemôžu ísť hore." O vyznačení cesty na Gerlach sa vášnivo diskutuje aj na internete. Kto by to zaplatil? Legitímna otázka. Mesto Vysoké Tatry, ako majiteľ pozemku, sa o to zatiaľ nikdy neusilovalo. Štátne lesy TANAP-u obhospodarujú takmer 700 kilometrov turistických chodníkov, ktoré ročne pohltia milióny. Ochrana prírody a horská služba sa tak vlastne nemajú k čomu vyjadrovať. A horolezecké spolky majú pre svojich členov predsa vybavené plošné výnimky, čiže „vstup na preukaz". Postoj vodcov je zrejmý.
Tatry vyššie ako Alpy?
Gerlach nepatrí k štítom, ktoré sa jasne vyvyšujú a každému dokazujú, kto je pánom pohoria. Obyvatelia Liptova verili, že pri pohľade od západu je dominantou zaručene Kriváň. Z iného uhla však trčí pre zmenu Lomnický štít, z Poľska sa najvyšší zase javil Ľadový štít. Pozoruhodný osud Gerlachu najpodrobnejšie zmapoval uznávaný tatranský historik Ivan Bohuš. Až do roku 1837, keď jelšavský lesný hospodár Ľudovít Greiner odhalil výškové prvenstvo „Gerlachovského chochola", súperili oň práve tieto tri štíty. Predstavy o výške tatranských vrcholov boli až do konca 18. storočia všeobecne zveličené. Nechýbajú zmienky, že Vysoké Tatry prevyšujú Alpy i veľhory Ázie. Priekopnícki bádatelia Tatier nezmyselne zveličili svoje predpoklady o výške Kriváňa. Možno tu niekde sa začala jeho cesta do slovenského povedomia. Po prepočte ich cifier v archaických mierkach išlo o výšku 3800 až 4000 metrov. V skutočnosti má Kriváň len 2494,7 metra. Anglický prírodovedec a cestovateľ Robert Townson priznával výškové prvenstvo Lomnickému štítu a pritom už v roku 1793 dospel k prekvapujúcemu výsledku, keď za pomoci primitívneho barometra na jeho vrchole nameral 2880 yardov, čiže 2634 m, čo fakticky presne zodpovedá výsledku najnovších meraní - 2633,9 metra. Odvtedy uplynulo už vyše 214 rokov! S Gerlachovským štítom, ako s možným favoritom, akosi nik nepočítal. Až kým Ľudovít Greiner v roku 1839 nepublikoval svoje merania spod Kráľovej hole. Verejnosť mu aj tak dlho neverila. Posledné merania pomocou družicového systému GPS jeho výšku 2654,4 metra už len spresnili.
Kto bol prvý na vrchole?
Zdolanie „kráľa Tatier" nebolo takým medzníkom ako dobytie najvyššej hory starého kontinentu, ktoré odštartovalo históriu moderného alpinizmu. Mont Blanc ako „kráľ Álp" odolával do 8. augusta 1786, Elbrus na Kaukaze zdolali horolezci v roku 1829, najvyšší vrch Pyrenejí Pico Aneto v roku 1842 a Corno Grande v Apeninách dokonca už v roku 1573. Kedy „padol" Gerlach, je dodnes zahalené tajomstvom. Napriek tomu, že lovci kamzíkov a zlatokopovia určite nenechali každú prístupnejšiu časť Tatier nepovšimnutou, najstaršou dochovanou informáciou o výstupe na Gerlachovský štít je výstup Johana Gelhofa, Jána Stilla, Martina Spitzkopfa-Urbana a ešte dvoch neznámych poľovníkov na kamzíky v roku 1834. Veľmi rozšírená informácia o prvenstve dvoch poľských botanikov Zygmunta Boniackieho a Wojciecha Grzegorzeka na Gerlachu dňa 11. augusta 1855 je podľa historikov jednou z častých poľských domnienok, ktorá bola motivovaná snahou obhájiť maximum tatranských prvenstiev v záujme uplatňovania nárokov na územie Tatier. V roku 1968 na Gerlachovský štít vystúpili kartografi rakúsko-uhorskej armády kvôli kartografickým prácam. Dôstojníci o tom zanechali na vrchole fľašu so záznamom. Podľa historikov sa však nedá poprieť najmä účasť Jána Stilla, učiteľa z Novej Lesnej, na viacerých výstupoch na Gerlach. Najvýznamnejší bol prvovýstup Velickou próbou v roku 1874, ktorý vyhútal v tom čase významný uhorský horolezec Móric Déchy. O rok neskôr objavili vodcovia zo Štóly cestu Batizovským žľabom. V ich šľapajach sa smerom hore a dole chodí dodnes. V roku 1880 zabezpečil Uhorský karpatský spolok ťažké miesta vo Velickej a Batizovskej próbe reťazami a kramľami. Neskôr bola táto trasa z iniciatívy turistov dokonca vyznačená zelenou farbou. Jej pozostatky kde-tu vidno dodnes. Reťaze, ktoré boli naposledy obnovené pred plánovanou megalomanskou výpravou bývalého prezidenta Schustera na Gerlach, pred tromi rokmi niekto prezieravo zničil.
Najviac obetí
Výstup na Gerlach nie je ľahký. V neprehľadnej spleti veží a žľabov sa dá najmä za nepriaznivého počasia hravo zablúdiť. Príklady varujú. Profesora Oskara Mahlera našli pod Gerlachovským sedlom v auguste 1921, takmer jedenásť rokov po záhadnom zmiznutí. V auguste 1961 našli v západnej stene Gerlachu pozostatky Tadeusza Krzemińského, nezvestného vyše tridsať rokov. Samotný Gerlach si zobral takmer päťdesiat životov horolezcov a turistov. V masíve Gerlachu ich zahynulo oveľa viac. Rok 1944 bol najtragickejší. Do Zadného Gerlachu narazilo vojenské lietadlo. Zomrelo 24 vojakov, našich i sovietskych. V 70. rokoch sa Gerlach v správach skloňoval najčastejšie ako dejisko záchranných akcií. Okolo štítu sa šíril rozruch, niekto sa dožadoval vyznačenia turistickej cesty, iný ho nazval tatranským Nanga-Parbatom. Našli sa aj takí, ktorým sa nevidelo, že horskí vodcovia dokážu vyviesť na vrchol desaťčlenné skupiny a vždy bez nehody. Tatry zostali poznačené zlými návykmi masovej turistiky. Kolektívne „vyrojenie sa" do hôr je dedičstvo minulého režimu, keď Gottwald vyhlásil, že Tatry patria pracujúcemu ľudu. Dnes je predsa len iná doba. Každý je v horách zodpovedný predovšetkým sám za seba.
Vďaka, súdruh Stalin!
Gerlach. Akokoľvek prevaľujete toto slovo v ústach, neznie slovensky. Bodaj by! „Má starogermánsky pôvod," dozvedáme sa od domácich v Gerlachove, obci, podľa ktorej dostal „kráľ Tatier" meno. Možno ho preložiť ako cvičiaci s oštepom alebo hrajúci sa s kopijou. Keď horskí vodcovia zalovia v pamäti, isto si spomenú, ako fotili naradostených východonemeckých turistov na najvyššom kopci v široko-ďalekom okolí. Nejeden z nich mal totiž v pase Gerlach ako priezvisko a považoval za samozrejmé dobyť „svoj" vrchol.
Gerlach sa krstil častejšie, ako sa patrilo. Menil mená, ale ja tabule a symboly na vrchole. Vrch Kotol je najstaršie slovenské pomenovanie vzhľadom na výrazný kotol v masíve Gerlachu. Keďže ten patril do chotára obce Gerlachov, dostal meno odvodené tak, ako mnohé tatranské štíty. Gerlachovský štít premenovali až v čase milénia Uhorského štátu v roku 1896. Názov dostal servilný - Štít Františka Jozefa. Uhorskí vlastenci na vrchol vyniesli tabuľu ospevujúcu tisíce výročie „zaujatia vlasti Maďarmi". Po páde monarchie vyletela do luftu. Stačilo pár granátov a končiar pre zásluhy československých legionárov na vzniku Československej republiky bol uvoľnený. V roku 1923 bol novopečený Štít legionárov ovenčený stožiarom s plechovou československou zástavou, ktorého pozostatky ležia pod vrcholom dodnes. Zástavu si zobral vietor už o rok. Potom prišli chúťky poľských papalášov na územie Tatier. Vzhľadom na ich predstavy o budúcich hraniciach Poľska vznikol návrh premenovať Gerlachovský štít na Szczyt Polski. Pričlenenie Tatier k Poľsku sa však nekonalo. Jozef Tiso mal medzitým zálusk na rýdzo slovenský názov - Slovenský štít. Ujal sa len na chvíľu. Po vojne sa na chvíľu znovu dopracoval k názvom Gerlachovský štít, Gerlach či Gerlachovka. V roku 1951 sa z „vďačnosti" nazval podľa Stalina. Ako inak, museli ste sa o tom na vrchole dočítať. Slová vyryté do bronzu zasvätené Stalinovi nikdy dlho nevydržali. „Komunisti tabuľu nástojčivo osádzali na vrchole. Zakaždým sme ju však zhodili do doliny," priznáva legenda tatranských horských vodcov Pavol Rajtár. Nelegálny kríž
Kult osobnosti pominul, Gerlach sa stal znovu Gerlachom. Vpád bratských vojsk v roku 1968 rezonoval aj na najvyššom mieste. Nápis do skaly „Pravda víťazí TGM," rozohnil podtatranských potentátov. „Poslali ma, aby som ho odstránil. Nahlásil som jeho likvidáciu a nápis do skaly ešte zvýraznil," spomína Pavol Rajtár. Nemecké priezvisko nášmu velikánovi nakoniec prischlo. Pred desiatimi rokmi na vrchole pribudol mosadzný kríž. Nelegálne, načierno. Pôvodne stál na Rysoch, kde ho osadili príbuzní českého turistu Viktora Kubáta. Zomrel pod vrcholom na podchladenie. „Blížil sa výstup mládeže na Rysy a kríž sme museli zo svahu odstrániť. V roku 1997 sme ho našli ležať v dielni, opravili sme ho, za pomoci vrtuľníka vyviezli na vrchol a zabetónovali," spomína Ladislav Šedivý, bývalý dlhoročný člen horskej služby. Vznikol problém! Nelegálna stavba, bez súhlasu orgánov ochrany prírody. Vinník neznámy. Načierno inštalovaný kríž však nakoniec posvätila cirkevná autorita a legalizácia sa údajne vybavila cez lobing istej politickej strany. Odvtedy kríže pribudli aj na iných tatranských vrcholoch. Nová doba však priniesla aj nové symboly. Gerlach bol nedávno pomaľovaný sprejermi. Tomu sa už hovorí vysokohorský vandalizmus. Čistenie skál nemalo konca-kraja.
Kriváň podľa Štúra
Kriváň mal relatívne ľahší osud. V očiach Slovákov má navrch. Dostal sa do učebníc dejepisu, veď v časoch útlaku Slovákov bol symbolom národnej hrdosti. Liptáci boli na rozdiel od Podtatrancov Slováci ako remeň a Kriváň mali pred nosom. Treba uznať, v porovnaní s Gerlachom utopeným v skalách, je aj na pohľad krajší. Nehovoriac o tom, že výzorom symbolizuje čosi zo slovenskej povahy. Nečudo, že si ho privlastnili roduverní národovci, kadejakí buditelia, hejslováci a iné postavičky z blízkej i ďalekej minulosti. Preslávili ho najmä slovenskí vlastenci organizovaním takzvaných národných vychádzok. Prvá z nich sa uskutočnila 16. augusta 1841. Pútnický chodník prešliapal národný hrdina Ľudovít Štúr a Michal Hodža. Kriváň turisti dodnes zaplavujú. V sezóne sa dreveného dvojkríža na vrchole, do ktorého prednedávnom udrel blesk, dotkne každý deň aj tristo turistov. Kriváň sa stal ikonou. Tridsať rokov zdobil hruď českého leva v štátnom znaku ČSSR, neskôr dnes už neplatné dvadsaťhalierniky a čoskoro sa bude spolu s Bratislavským hradom a dvojkrížom na trojvrší raziť na euromince. Tak rozhodol ľud vo verejnej ankete. Nečudo.
Nevidiaci na vrchole
Pred dvoma rokmi vystúpila na Gerlach aj Japonka Junko Tabeiová Svet ju pozná ako prvú ženu, ktorá v roku 1975 vystúpila na Everest. Gerlach vyšliapala ako 67-ročná. Vodcovia spomínajú, že Gerlach miloval aj Ludvík Svoboda, niekdajší prezident ČSSR. Vyšiel ho viac ako desaťkrát, bez veľkého rozruchu, zakaždým nástojčivo odmietal ochranku. Písal sa 10. október 1988, keď Batizovskou dolinou stúpal telefonista Jozef Búroš z Dolného Kubína „Keď sme prišli pod stenu, všetci si mysleli, že končím. Navliekli ma do popruhov, ktorým som sa z celej duše bránil. V živote som nebol tak spútaný, hanbil som sa, obmedzovalo ma to. Stena bola pre mňa vyslobodením. Výška mi do žíl vlievala sebavedomie. Počul som každú skalu, každý krok predo mnou. Keby fúkal vietor, všetko zmaže. Stál som na vrchole a mal som pocit, že som urobil malú dieru do sveta, splnil sa mi sen." Jozef Búroš nevidel nič navôkol, ale cítil a počul, že vyššie sa už ísť nedá.
Najvyššie slovenské pohorie má 228 štítov, 164 veží, 24 vežičiek, 16 vrchov, 39 kôp, 11 kôpok, 31 hrbov, 3 hlavy, 5 rohov, 21 zubov, 15 ihiel, 2 hroty, 4 bašty, 6 strážnic a stráží, 3 magury a 2 grapy. Gerlach vedie do výšky. Známa silueta štítu s kotlom v skutočnosti nie je Gerlach, ale Kotlový štít. Gerlachovský štít leží v jeho zákryte.
