„Milujem ťa,“ omieľa Fitri vždy, keď sa stretneme. Nemiluje mňa, len ľúbozvučnosť vyznania čírej lásky v slovenčine. Miluje iného – učiteľa na vysokej škole . Svoju prvú a podľa všetkého i poslednú lásku. Fitri má devätnásť, je očividne mladá. Krehká bytosť. A veriaca. Už na pohľad. Nosí totiž jilbab. „Je to moja identita,“ prezrádza o typickej pokrývke hlavy, ktorá ju radí k náboženskej majorite Indonézie. Farbu jej vlasov možno len hádať. Čierna, ako u všetkých domorodcov. Bez šatky ju môže vidieť len najbližšia rodina, také sú pravidlá, tak sa slobodne rozhodla na strednej škole. Fitri študuje industriálne inžinierstvo na UGM, jednej z trojice najlepších univerzít v Indonézii, ktorá zároveň patrí do stovky najlepších univerzít na svete. Jej život má už jasné kontúry. O dva roky sa chce vydávať, aby s priateľom mohli žiť vedno. Dovtedy bude ich vzájomná náklonnosť príliš na očiach, neukryje sa však hlavne pred Bohom, ku ktorému sa päťkrát denne modlí. Býva v kose – ubytovni pre dievčatá, kde platia prísne pravidlá. Žiadne návštevy, o deviatej večierka. Zvykla si, neprotestuje. Domov, do dedinu v bantulskom okrese, chodí raz za čas.
Stretli sme sa na pláži pri neďalekom oceáne. Sama ku mne pribehla. Chcela si v angličtine pokecať s jediným bule, čiže bielym, ktorý v tú nedeľu svietil na čiernom piesku ako kolotočová atrakcia. Pozvala ma do svojej dediny, na svadbu svojho brata, do školy. Ešte nikdy nebola v zahraničí, ani len na susednom ostrove. Snáď raz pocestuje.
(písané pre decembrové vydanie Nota Bene)
