Richard je sused od vedľa. Spoznali sme sa znenazdajky. Kopol do seba dva štamperlíky kopaničiarskej slivovice ešte, keď bola. Jeden do jednej, druhý do druhej. Tak, ako sa patrí v krajine tekutého pôvodu. Zatváril sa klasicky, chytil za hrudník. Teplo. Alkohol zbližuje, vďačná téma, lebo ho v týchto zemepisných šírkach a náboženských súvislostiach príliš niet. Odvtedy sa poznáme. Vykľul sa z neho človek široko v povedomí. Gitarista. Jeden zo Shaggy dog, hudobnej skupiny známej nielen v Yogyakarte a na Jave, najľudnatejšom indonézskom ostrove. A to už je čo povedať. Býva na skok, aj keď chodiť peši tu nie je príliš bežné. Obýva typický javánsky dom. Jeden veľký priestor, stojaci na ôsmych drevených nosníkoch. Steny z tehál, strecha z bambusu, okná väčšie ako typické, cez ktoré bujará záhrada rastie dovnútra. Kúpeľňa je klasicky za domom, záchod i sprcha moderná – európska. V útrobách domu dokonca parkuje aj svoj dopravný prostriedok. Aj on patrí do klanu Vespa. Jazdí na červenej motorke legendárnej značky. Pristane mu. Richard má roky Krista, prednedávnom sa oženil (na tunajšie pomery dosť neskoro). Dá sa s ním baviť otvorene a pri otvorených dverách, ako je tu zvykom, keď máte návštevu. Dišputy sú to zavše vážne. O kultúrnych rozdieloch, náboženstve, štáte, vláde, histórii, zachádzame do hĺbky. Richard pozná aj Európu. Pár mesiacov strávil so skupinou v Holandsku. Najsamprv sa mu organizovanosť v krajine pozdávali. Až po čase mu začal chýbať indonézsky systém – ten neistý a nevyspytateľný chaos. Richarda nahováram na Pohodu. Samozrejme, nezáleží to ani na jednom z nás. Ale myslím, že by sa Shaggy dog vedeli jedného dňa v Trenčíne na letisku rozdať. Veď ako stojí na jednej stene jeho domu: Where there is no fear, there is beauty. Pohoda, nie? (písané pre januarové vydanie Nota Bene )
