Selamat pagi, priatelia
Dobrá správa: žijem! Zmenu miesta, mesta, prostredia, kultúry, zvykov, zvyklostí, jazyka, meny, počasia, podnebia, priateľov, úsmevu, ľudí, pohľadov, odievania, obúvania, bývania, farby pokožky, dopravy, času (tu ho majú gumený a posunutý o päť hodín dopredu).... som prežil. Kultúrny šok mi popri iných šokoch z minulosti, zatiaľ, nespôsobil vážnejšie problémy. Base camp mám v Jogjakarte, kultúrnom centre Jávy. Keď sa pozriete na mapu, nájdete ju zbruba uprostred.
Napísať do pár riadkov všetko o tom, čo sa za posledný týždeň odohralo, je takmer nemožné. Snažím sa nájsť si spôsob vyjadrovania. Navyše, internet je tu lenivý a slnko lepkavé. Nechce sa im obom. Odkiaľ začať? Najlepšie bude asi od konca, čiže od TERAZ. Sedím na rektoráte mojej školy, kde chytám wi-fi a snažím sa zhrnúť svoje dojmy a pojmy a pocity. Je sobota, mal som školu. Čítate dobre, študuje sa aj v sobotu. Víkend je len v nedeľu. Školu mám tri razy do týždňa:) V pondelok, utorok a v stredu. Dnešnú hodinu presunula pani vyučujúca na pondelok.
Do 2. októbra je tu ramadán. Moslimovia sa postia. Poctivo. Od východu slnka až do jeho západu nejedia, nepijú, nefajčia. Modlia sa. Muazin ich päť razy za deň volá k modlitbe. Mešít je tu habadej. Islam je náboženstvom prevažnej väčšiny obyvateľov najľudnatejšieho ostrova v Indonézii.
Ako-tak som sa zorientoval. Jedlo je výborné a pestré, ryža sa lepí – občas sa stravujem rukami:) Experimentujem, žalúdok neprotestuje.
Vyzerá to tak, že po zmapovaní realitného trhu, sme si konečne našli bývanie, ktoré nám vyhovuje. Nám – mne, Attilovi (maďarskému fotografovi), Dóre (maďarskej študentke), Filoméne (Talianke, ktorá pracuje pre módny časopis a vyštudovala komunikáciu). Bolo by škoda bývanie odbiť pár vetami. O tom vám musím napísať neskôr. Bývať budeme až o pár dní. Rodina, ktorá nám ponúkla svoj dom, sa musí najsamprv vysťahovať. Tak to tu chodí. Iný svet, poviem vám.
Zatiaľ bývam u Soni, milej Česky, ktorá ma na pár dní prichýlili, dala pocit domova. Už druhý rok obýva útulný domček, v ktorom mi ponúkla malú izbu. Jej miestny priateľ Koko (alias Kokoška) je maliar.
Pred dvomi dňami som si prenajal motorku. Vyšla ma asi na 1200 korún na mesiac. Peter, majiteľ požičovne, mi dokonca zaobstaral „fungl“ novú Hondu. Už som na nej nabehal sto kilometrov. Doprava? Divočina. Čo vám budem hovoriť. Učím sa zosúladiť pohyby všetkých končatín a vnemov. Pri jazde treba byť v strehu. Pravidlá? Sú, aj nie sú. Benzín je lacný. Vraj donedávna bol ešte lacnejší. Liter za 13 korún. Helma je povinná, čiže žiaden vietor vo vlasoch, aj keď pocit slobody z pohybu je príjemný. Po teoretickej stránke by šoférovanie ešte ušlo. Prakticky sa učím na vlastných chybách. Jazdí sa vľavo, viac-menej pocitovo a zväčša ohľaduplne.
Každý deň stretávam nových ľudí. Tak ako včera. Piero je z Ríma. Z Talianska sem dorazil na bicykli. Trvalo mu to s kadejakými zastávkami asi tri a pol roka. Vyrába poschodové bicykle, je členom cirkusu na kolesách, má zakrútené fúzy, nerád šoféruje motorku, zostal v Jogjakarte, lebo ho oslovila. Je tu veľa umelcov. Odfotím vám ho. Musíte ho vidieť.
Po slovíčkach a spojeniach si osvojujem aj miestny jazyk. Ešte veľmi nefotím.
Vonku sa rozpršalo. Fest rozpršalo, voňavo. Blíži sa obdobie dažďov.
Veľa sa usmievam, veľa sa na mňa usmievajú.
Zatiaľ toľko. Bežím si pre prádlo, ktoré som si dal vyprať v jednej z miestnych práčovni.
bule Juraj, čiže biely.
p.s.
často vám píšem v hlave, mimo pamäti. Ukladám si myšlienky do viet, formulujem pocity. Možno z nich čosi skončilo aj v týchto riadkoch, pre vás, priatelia. Na úvod, na tento týždeň, na prvých pár dní, ktoré letia spolu s časom...
