Utorková demonštrácia učiteľov v Bratislave bola na naše pomery... obrovská. Absolútne nie je podstatné, či tam bolo len 3000 (odhad ministerstva) alebo 9000 učiteľov (odhad odborárov).
Ani počas dve hodiny trvajúcich prejavov sa však učitelia pod tribúnou nedozvedeli odpoveď na základnú otázku: Prečo odbory zvolali demonštráciu práve teraz, a nie už za minulej vlády? Určite sa nezmenili podmienky. Zarábame v priemere rovnako mizerne ako za minulej aj predminulej vlády, ktoré však nevládli v kríze, ale v ekonomickom boome. A aj tá nešťastná reforma školstva je ešte stále viac Mikolajova, ako Jurzycova.
Obávam sa, že opozícia vedome a cynicky zneužila nespokojnosť v školstve a skoordinovala odvolávanie premiérky s vopred nahlásenou učiteľskou demonštráciou. Ak je to tak, potom vedenie odborov neplní korektne svoju úlohu.
Odborový predák z tribúny postavil ultimátum: buď vláda do niekoľkých mesiacov vyrieši problém učiteľských platov, alebo nech odstúpi. Skutočne kúzelná požiadavka. Utvrdila ma v tom, že časť vedenia odborov si túto demonštráciu len privlastňuje na stranícke ciele. Takto nastoliť problém môže len človek naivný, alebo zákerný. Neviem o tom, že by mu učitelia dali mandát na takéto ultimátum.
Zarazil ma aj komentár na blogu od učiteľa, ktorý bol na demonštrácii ako jej facebookový spoluorganizátor. Podal svojrázne potvrdenie reality o vzťahu nespokojných učiteľov s odbormi: "Bolo by dobré vedieť konkrétne, ktoré požiadavky predložil p. Lužák po mítingu vláde SR....... informovala o tom TASR, že predložil, ale aké to neviem, Vy to viete?"
Až teraz sa ukáže skutočná zrelosť učiteľského stavu. Nechajú sa natlačiť do štrajku s ľúbivými požiadavkami typu „skorší odchod do dôchodku", ktoré spoľahlivo pobúria verejnosť? Verím, že táto vzdelaná a informovaná skupina dokáže nasmerovať svetlo dnešného stretnutia do nevymetených kútov nášho rezortu.
Čo tak posvietiť do obrovskej čiernej diery na financie, ktorá zíva v priestore medzi ministrom a riaditeľom školy. Nech sa osvetlí, koľko peňazí z nášho rozpočtu pohltia všetky tie úradné sekcie, odbory školstva, obecné aj krajské, a ďalšie podivné štruktúry, ktoré okrem prerozdelených peňazí nám učiteľom prakticky nič nedávajú. Prehodnotiť treba aj zmysluplnosť systému kreditov, nevypovedajúcich až tak o kvalite učiteľa, ako skôr o jeho schopnosti vybaviť si u vedenia voľno na kreditované školenia.
Výsledok tohto hnutia je zatiaľ neistý. Isté je len to, že sa skončila doba, kedy si mohli konkurenčné rezorty tíšiť svoj hlad na položke školstva.
Nemám pocit, že by učiteľov v rokovaniach mali zastupovať ľudia, ktorí sami neučia, a mlčali, keď bolo treba najviac kričať. Zlyhali vtedy, keď sa vytváral dlh, ktorý nás v súčasnosti tlačí k zemi.
Zbierajú sa podpisy potrebné na vyhlásenie štrajku, hoci zo strany vlády už týždne zaznievajú jasné signály o ochote rokovať. Je to hra vabank, to vie každý, kto pozná stav učiteľských úspor.
Žiadna existujúca strana nemá morálne právo robiť z desaťročia vleklého problému zlyhanie súčasnej vlády, ktorá vládne iba rok, naviac v pomeroch svetovej finančnej krízy. Stranícky kompas nám tomto zložitom teréne nepomôže. Na jeden z transparentov dali naši učitelia citát starého rebela, väzňa z Brixenu, Karla Havlíčka Borovského:
Jsou toliko dvě strany politické na světě:
strana poctivých a strana nepoctivých;
poznáte a rozeznáte je podle toho,
kterak školství podporují.
Dovolím si doplniť klasika: A to nie straníckymi frázami a útokmi v parlamente, ale reálnymi a zmysluplnými skutkami a komunikáciou s odbornou verejnosťou.
