Citoval som výroky z tlačovej konferencie Jána Mizeráka,generálneho riaditeľa Štátnej ochrany prírody, a Juraja Cibereja z Univerzityveterinárneho lekárstva v Košiciach.
Takéto vyjadrenia by ma neprekvapili od predstaviteľovznámej mimovládnej organizácie Slovenský poľovnícky zväz. Tlačovka sa všaknekonala na nejakej parožím vyzdobenej loveckej chate, ale v priestorochMinisterstva životného prostredia SR. A ja som si začal klásť ťažkú otázku. Súuvedené názory prejavom odborníkov, zástancov „aktívnej pomoci" slovenskejprírode? Slovenská príroda je podľa tohto názorového smeru taká pozmenená, žesi sama neporadí a treba ju aj v prírodných rezerváciách liečiť a regulovať,občas aj guľovnicami a motorovými pílami. Alebo je významnejší skôr fakt, že páni Mizerák aj Ciberej sú aktívnymipoľovníkmi, a jednoducho lobovali za svoj osobný záujem - viac poľovačiek,väčšie trofeje a viac euro od zahraničných medveďobijcov?
Zrazu som si uvedomil, že už roky používam v podobnejsituácii jednoduchý postup. Osloví ma bezdomovec, aby som mu dal pár korún,lebo je vraj hladný. A ja si začnem klásť ťažkú otázku: pomôžu peniaze z mojejučiteľskej výplaty zahnať hlad človeku v núdzi, alebo len zvýšia cirhózu jehopečene? Riešenie je jednoduché. Začnem hľadať najbližšiu predajňu potravín, abysom bezdomovcovi kúpil kus chleba, syra a krabicu mlieka. Ak je naozaj hladný,príjme to. Za dlhé roky som však jedlo kupoval len dvakrát. „Hladný bezdomovec"väčšinou mávne rukou a odíde hľadať ľahšiu obeť, alebo rovno prizná, že hozaujímajú iba peniaze v hotovosti.
Aplikujme tento model na náš problém s medveďmi. Ak jehlavným motívom návrhov pána Mizeráka a Cibereja regulácia premnoženýchzvierat, ktoré nie sú schopné živiť sa prirodzene a ohrozujú ľudí v osídlenýchúzemiach, tak by takýto regulačný odstrel mali vykonávať zásadne profesionálina to určení. V minulosti sa takáto profesia volala - šarha. Odhadujem, že nacelé územie Slovenska by stačili jeden takýto človek. Veď medvedích„chuligánov" je len asi 10, z celkového počtu 700 - 850 jedincov. Nesporne byto bolo efektívnejšie a bezpečnejšie, než sa spoliehať na 47 000 dobrovoľníkov- členov mimovládnej organizácie Slovenský poľovnícky zväz. Pre šarhov budetakýto odstrel obyčajnou pracovnou rutinou. Určite sa zaobídu bez sojčiehopierka za klobúkom, prípitkov z gravírovanej ploskačky a trúbenia na lesnýchrohoch. Prípadné peniaze získané predajom mäsa a kože takto utrateného medveďaby boli príjmom štátneho rozpočtu, a používané výhradne na odškodneniemajiteľov, ktorým medvede spôsobili škody. Väčšinu výdavkov na prácu šarhu bymala hradiť obec alebo majiteľ pozemku, kam chodí medveď vyberať kontajnery.Hneď by stúpol záujem o riešenia, osvedčené v zahraničí: zamykacie nádoby nasmeti, použitie gumových projektilov na odpudzovanie zvlášť nechápavých macov.Majetkové práva vlastníkov revíra ohrozené nebudú, lebo medveď je chránenýživočích, ktorého možno usmrtiť len v prípade, ak ohrozuje ľudí alebo majetok.Majiteľ pozemku, na ktorom hniezdi napríklad chránený sokol rároh, tiež nemôžekalkulovať so ziskom z predaja mláďat sokoliarom.
Návrh by nepochybne podporila aj tá skupina poslancov vslovenskom parlamente, ktorá má viac členov než SMER. Poslanci - poľovníci. Napriamu otázku novinára alebo voliča zásadne odpovedajú, že tomuto hobby savenujú najmä z lásky k prírode, a nie kvôli radosti zo zabíjania živých tvorov.Veď kto by už volil človeka s takou psychickou výbavou.
Fotografia je prevzatá z blogu Juraja Lukáča, pochádza zarchívu LZ VLK
http://jurajlukac.blog.sme.sk/c/32233/Ludske-stopy-medvedov.html
Juraj Lukáč súhlasil s jej prípadným použitím.
Článok, z ktorého pochádzajú citácie Jána Mizeráka a Juraja Cibereja:
http://www.sme.sk/c/3332073/medvede-sa-vraj-premnozili.html
