Ako som blavákovi v Bulharsku ukradol tieň II, alebo východ slnka

Večeru sme zapili pivom a pokračovali v miestnych baroch, po dvanástej na miestnej diskotéke. O štvrtej sa skončila a tak sme sa vybrali na hotel. Nálada bola dobrá, únava znesiteľná. Na hotelovú izbu sa nám nechcelo a tak sme sa rozhodli obsadiť si z recesie lehátka pri hotelovom bazéne. Od delegátky zájazdu sme totiž dostali informáciu, že niektorí účastníci zájazdu si nastavia na šiestu budík, obsadia uterákom lehátko, vrátia sa spať a k lehátku sa víťazoslávne dostavia okolo dvanástej. No tak sme si tam všetci políhali a prikryli sa uterákmi. Teda nie všetci. Kenny sa rozhodol, že ide k moru pozerať východ slnka. Pravdou je, že v tej chvíli bola ešte tma ako v rohu, ale Kennyho myslenie sa v tej chvíli blížilo k batoliatku. To čo nasledovalo nám Kenny rozpovedal až ráno. Ešte za tmy prišiel na pláž a ľahol si na lehátko. Zaspal, ale túžba po pohľade na východ slnka bola silnejšia. Zobudil vo chvíli, keď sa už evidentne brieždilo. Pozrel na morský horizont a čakal. Päť minút, desať, dvadsať... Svetlo bolo čoraz silnejšie a slnka nikde. Tridsať minút, štyridsať... Po necelej hodine zneistel. Deň celkom jasne vystriedal noc, len jeho zdroj sa nad morom akosi nevynáral. V tom sa Kenny posadil, otočil hlavou a tam, na opačnej strane, slnko... Kenny by povedal, že to bolo trochu inak, ale túto verziu majú radšej všetci poslucháči, ktorým som to rozpovedal. Pravda?