Na internete som si našiel inzerát tejto spoločnosti http://www.paramountforce.com/. Profesionálne spravená stránka, sídlo priamo v centre Manchesteru, takže pohodka nebudú to snáď žiadni afgánski imigranti čo ma predajú na orgány. Tak som im tam pekne poslal maila. Odpoveď prišla skoro veľmi skoro a na druhý deň som mal pohovor.
Na pohovor som si zobral tie naj veci čo som mal zbalené – manchesteráky, šak keď som už v tom Manchesteri a čierny sveter. Na pohovor okrem mňa čakalo asi ďalších 8 ľudí. Všetci oblečení v sakách a baby v kostýmčekoch. Všetko samí mladí Angláni, tak som si pomyslel , že paráda to asi bude dobrá robotka, keď o ňu majú domáci záujem. Ako som sa tak s nimi rozprával tak som zistil, že nikto z nás nemá poňatia o ponúkanej práci. Na stránke sa písalo niečo o predaji , dačo o promotion, taká pohodová flákačka.
Po asi tak pol hodine som sa dostal ku jednému managerovi na klasický pohovor face to face. Pohovor trval asi tak hodinu, pýtal sa ma čo som zač, čo som robil. Potom ma „oboznámil“ s ich firmou – ževraj zastupujú najväčšie firmy v UK, sústreďujú sa priamo na zákazníka. Také všeobecné kecy. Čo bola väčšia sranda na pohovore, bol fakt, že tento chlapík mi stále pozeral do očí a vôbec neuhýbal pohľadom. Ja som za všetku srandu, povedal som si , že uvidíme kto uhne ako prvý. Tak počas skoro celej hodiny sme si vzájomne čumeli do očí. Skoro som sa z toho až rozplakal. Možno podľa nejakého starého anglického zákona sa to aj kvalifikovalo ako sex:)
Asi môj „neoblomný“ pohľad na neho zapôsobil, pretože mi povedal aby som na druhý deň prišiel že ma zaškolia. A dal mi svoju vizitku. ZLATÚ!!!!!!!! Čo je to za firma, kde majú zlaté vizitky? Alebo ten chlapík bol až taký boss? No tak ako tak, bol som zvedavý čo bude na druhý deň.
Na druhý deň ma už čakal chlapík so zlatou vizitkou a zaviedol ma k jeho kolegovi. Ten mi povedal, že dnes majú na pláne osloviť okolo 100 ľudí s dajakým produktom a že ja sa budem len pozerať. Vyznelo to tak, že majú dajakú sálu a tam budú tí ľudia . Klasické promo, takže pohodka.
Ani neviem ako ocitol som sa s ním v aute s ďalšími 3 jeho kolegami. Bol som obklúčený na zadnom sedadle, ako v dajakom filme(aj v tom okamihu som si to pomyslel). Mal som stereo prednášku o tom, aký mám byť presvedčivý, základom úspechu je positive thinking a neviem aké ešte žvásty. Konečne sme došli na miesto určenia. Predmestie Manchesteru, kde okrem domov nebolo nič.
Tu s posádky auta vyšlo, že naša činnosť obnáša klasický podomový predaj. Podelili si ulice a poďme zvoniť od dverám ku dverám. A čo sme predávali? Plyn a elektriku. Ja som chodil s jedným, aby som sa „zaučil“. Keď som videl ako je vybavený, neveril som že dačo predá. Mal jeden informačný letáčik, kde bol usmievavý elektrón a ešte dajaký graf. Okrem toho už len formulárová zmluva. Žiadne podmienky používania. Cenník. Jednoducho nič.
Tak sme sa vybrali predávať. Na moje prekvapenie väčšina Angličanov nás pustila bez problémov do vnútra (potom sa čudujú, že ich tam tak vraždia). Väčšina ľudí nepodpísala, ale asi tak 10 percent podpísalo bez toho aby vedeli čo robia.
Najlepší však boli takí, ktorí sa začali pýtať na podrobnosti. To nastúpili všeobecné reči , akože táto firma sa viac o vás stará, má lepší servis, ceny sú lepšie a tak. Ale žiadny cenník, dokonca ten chlapík im ani nedal vizitku keď to podpísali, takže ho neskôr nemohli ani kontaktovať Ale aj tak sami najviac páčil jeden chlapík, ktorý nás zdržoval asi tak hodinu a pol, pýtal sa na všelijaké kraviny, rozprával pomaly ešte o svojich prarodičoch. Až nakoniec z neho vyšlo , že on robí to isté, ale zastupuje konkurenciu a okráda nás o čas. Ja som sa skoro popučil od smiechu.
Asi po druhej domácnosti som môjmu „učiteľovi“ povedal, že veru ja toto nebudem robiť. Na to mi povedal, že aj tak dnes s ním musím chodiť. Tak som chodil. Nov tom okamihu ako som mu to povedal, začal dávať najavo svoje skutočné emócie. Predtým sa tváril aký je úžasný, ako ho táto práca baví. Po tom čo som mu povedal, že ja to nechcem robiť, dozvedel som sa že toto je foking džob, a že sa neviem dočkať kedy sa prederie do kancelárie vďaka svojej výkonnosti.
Cestou domov som si len tak čítal zmluvu, ktorú by som mal podpísať z ich spoločnosťou. Bol by som v pozícii živnostíka. Takže všetky dane a odvody by som si mal platiť sám. Mám problém rozumieť slovenských daňovým zákonom, nieto ešte anglickým.
Na základe tohto všetkého išlo o dream job:) Doteraz ľutujem, že som v mojej skvelej kariére nepokračoval...:D
