Maj maam is biin´ crejzy. AGAIN.

Jej matka vychovávala dve deti sama, za občasnej pomoci dvoch starých dievok, v najhoršom období života- v puberte. Vtedy, kedy sa dospievajúcim utvárajú vlastné názory a snažia sa prísť na to, čomu sa budú v živote venovať.

Moja prakticky vychovávaná rodička si nemala práve z čoho vyberať. Hoci vždy chcela byť veterinárkou,ale jej znalosti prírodných vied neboli natoľko obsažné(samozrejme, okrem matematiky), vybrala sa na ekonomickú. V tom čase, jedna z najlepších vysokých škol. Musí to byť skutočne pravda, pretože nosí v hlave akúsi hlúpu a neuskutočniteľnú predstavu o mojom štúdiu práve na spomínanej škole.

Ako sa sama priznala, zo slovenčiny génius nikdy nebola, takže skutočne jej zostala len kamarátka matematika. Čo jej dala jej neprekonateľná vysoká škola? Nič. Ako absolventku už dnešného manažmentu, ju posadili do učtárne. Až jej vlastné skúsenosti ju doviedli tam, kde je teraz. Tam, kde jej jednotky na vysvedčení a skvelé maturita nepomôžu.

Dnes bol fajn deň. Dokončila som skúšku zo slovenčiny, ktorá ma drhla pár dní. Trochu ma tá dvojka mrzela, mohla to byť jednotka, ale na svoj výkon som bola celkom pyšná. Veď sa občas stáva, že prečítaš tri knihy zo štyroch a dostaneš práve otázku o tej štvrtej.

Plná satisfakcie som sa stretla s kamarátkou a spoločnými silami sme sa pokúsili analyzovať jej súčasnú krízu. Predsa, na to sú priatelia.

Priznávam sa, zabudla som vypnúť tichý profil na telefóne, a tak som si asi o dve hodiny našla zmeškaný hovor. Ako inak, bola to mama. Vytočila som číslo a počkala, kedy zavolá naspäť, tak ako to zvyčajne robíme.

Hneď ako som prijala hovor, vyštekol na mňa podráždený hlas.

"Čo nedvíhaš mobil ?!"

"Mala som vypnuté zvonenie, keď som bola v škole. Zabudla som ho zapnúť." oznámila som ospravedlňujúco.

"Tak nabudúce láskavo nezabudni! Čo si dostala z tej slovenčiny?!" pokračovala ďalej a mne začínalo byť jasné, že celý rozhovor smeruje ku zlému koncu.

"Dvojku." odvetila som čakajúc nejaký povzdych, pretože dvojka ma automaticky posúva do kategórie, kde ona, megaúspešná hviezda ekonomického neba sediaca v kancelárii štátneho podniku, nikdy nebola.

"No, fasa. A to chceš ísť maturovať zo slovenčiny?!" znova sa ozval hlas z nebes. Tu som sa zastavila. CHCEM??! Nie, žeby som nemala rada literatúru, skutočne rada čítam, ale ja som nikoho neprosila, aby bola maturita z tohto jazyka povinná.

"Mama, nechcem ísť maturovať zo slovenčiny, ale je to povinné." zvýšila som hlas, pretože som počula, že za chvíľu ma cez jej vlastný hlas nebude počuť a mňa zatvoria za vraždu v afekte.

Opäť čosi zamrmlala, ale nič som nerozumela. Potom prišiel moment, kedy zákonite treba niečo múdreho zapotiť. Tak sa stalo.

"Potrebuješ to na žurnalistiku! Myslíš si, že ťa tam vezmú, keď zmaturuješ na dvojku zo slovenčiny?!"

Na tento výrok som zostala stáť pred križovatkou s otvorenými ústami. Ale monológ pokračoval.

"Na žiadne vysoké školy sa dnes nerobia prijímačky zo slovenčiny! Iba na tú tvoju hlúpu žurnalistiku!" kričala do telefónu a každé drzé decko by to v tu ranu zložilo. Ale ja som v tej chvíli aj zabudla, že na to existuje tlačidlo na mobile.

"Ale, prosím ťa. Je veľa škol, kde je profilujúci predmet slovenčina." Paradoxne, teraz som išla matku presviedčať o opaku. Ona je skutočne rezistentná voči všetkým argumentom. Pokračovala som ďalej. 

"Mama, veď skoro na celej filozofickej fakulte je profilujúca slovenčina...." práve tu mi skočila do reči...", No to určite! Keď som ja chodila na vysokú školu, nikde sa nerobili prijímačky zo slovenčiny !!"

Pochopila som. Nemá to zmysel a nikdy mať nebude. Pokiaľ nezačnem bývať ďaleko od mojej rodiny, tak budem neustále počúvať o svojich "pádoch" a aká som čierna ovca rodiny.

Matka je skeptička a ja som po otcovi. Existuje snáď niečo horšie? Samozrejme, pokiaľ nebudem mať stále samé jednotky, tak skončím ako predavačka, ktorá si občas zabloguje...