To som dopadla...

Občas si pripadám akoby som do rodiny ani nepatrila, čo vie moja rodička zdôvodniť opovržlivou frázou: "Šak si po otcovi...", z ktorej mi vstávajú vlasy dupkom. Raz som hore a raz dole. Závisí od situácie a možných konsekvencii z nej vyplývajúcich. Niekedy som skvelá a inteligentná dievčinka, ktorá má šance uchytiť sa v živote(hlavne pred cudzími). Ale, samozrejme, iba v prípade, ak pôjde študovať cestovný ruch (vidina manažmentu ich už prešla, aj keď stále v sebe živia nádej). Dokážem sa o seba postarať, navariť si, oprať, ožehliť a za dva roky som spravila obrovský progres v pečení. Inokedy som chudera, ktorá nemá ani na to, aby po príchode zo zahraničia spravila skúšky v škole a mohla pokračovať vo štvrtom ročníku. Ako príklad uvádzam rozhovor, ktorý sa odohral tento pondelok. Matka vošla do izby s typicky otráveným pohľadom. "Kedy máš tu matiku?" Očividne narážala na rozdielovku z matematiky. Keďže ma vyhecoval jej podráždený hlas, tak som sa pevnejšie prichytila stola a snažila sa odpovedať. "Vo štvrtok." Pochybovačne na mňa pozrela. "A to ako chceš aj urobiť? Vôbec si sa to neučila!" vypadlo z nej povýšenecky. Vtedy som pochopila, že mala pravdepodobne akýsi problém v práci a ja som opäť boxovacie vrece. "Ale učila." Nepovedala ani slovo, iba ohrnula nos. Matika nikdy nebola môj obľúbený predmet, ale doučovanie pomohlo a príklady odrazu začali dávať zmysel. Skoro každý deň ma doučovateľka vítala na MAT-FYZe a ja som začala zbierať istotu. Očividne ju však nemala moja mama. Oprela sa o parapetu a vzdychla si. "Len, aby si sa nevrátila do tretej triedy!" vyhlásila a ja som vedela, že rozpráva iba preto, aby ma uistila, že ona je boss a vie najlepšie, čo nosím v hlave. Iba som sa uškrnula. Na podobné reči som zvyknutá od druhej triedy na ZŠ, kedy sme začali dostávať žiacke knižky so známkami. Dni ubehli a štvrtok prišiel. Peknú dvojku z matiky sme išli zapiť a pobrala som sa domov. Mamička moja jediná sa škerila ako by mala kŕč a vítala ma so slovami ako vedela,"že to zvládnem, veď som sa učila..." Piatok som sa vybrala na symbolickú navštevu školy. Po rozdaní vysvedčení sa naša malá skupinka pohla smerom do mesta. Zapadli sme v malej kaviarni a zapili to čokoládovým shakom. Návšteva knižnice ma neminula, a tak som sa do Jura trepala s piatimi knihami. Cestujúc v autobuse som myslela na ďalšie skúšky zo slovenčiny a dejepisu. Vtom zazvonil mobil. Počula som výhražný tón mojej rodičky a niekde v tom hluku zazneli slová:pondelok, slovenčina, rozdielovky a obľubené spojenie "musíš sa učiť". Kudla sa mi otvárala vo vrecku, ale snažila som sa pokračovať v čítaní Živého biča. Of course, po návrate ma čakal monológ o tom, ako ešte nemám prázdniny a literatúra mi do hlavy len tak nevbehne. V ten moment som si uvedomila, ako by celú túto frašku vnímal nejaký divák. Neodpustila som si prídavok v podobe dejepisu a rozčertila matku ešte viac. Dnes ráno som vstávala s menšou dilemou: vinohrad alebo učenie a upratovanie? Skončila som pri druhej možnosti, čo bolo vlastne celkom neobvyklé. Zvyčajne je celá rodina poháňaná babkou ako záprah. Keď sa tá dozvedela, že jej jediná vnučka má pred sebou rozdielovky, tak ma okamžite oslobodila. Nech sa dievčatko radšej učí. Tak som hodinku upratovala a dve a pol hodinky učila literatúru. V nečakanú chvíľu sa otvorili dvere. Začula som neomylný zvuk palice a typický rytmus chôdze. "Ahoj, zlatínko. Učíš sa?" usmial sa na mňa malý diktátor svojím najcukríkovatejším úsmevom. "Hej." Odpovedala som pohotovo a čakala, čo z nej vypadne. Babka na mňa chvíľu upierala zrak a nasledoval jeden z dialógov, ktorý ma vždy dokáže akýmsi zvláštnym spôsobom dojať k slzám. "Gratulujem k matematike!" Vyhŕkla a ja som mala pocit, že som skoro počula puk! a premenila sa predo mnou na doxy cukrík. "Ďakujem." Odvetila som a snažila sa hovoriť, čo najhlasnejšie a najprívetivejšie. "V pondelok máš ďalšiu, že?" "Áno, zo slovenčiny." Babka s palicou sa trošku pomrvila a už som očakávala otázku. "A kto ťa učí?" Moment zamyslenia. A ako môže túto informáciu zúžitkovať? Veď nikoho zo školy nepozná. "Čerešňáková." Odvetila som pobavene. Babkátor uznanlivo prikývol. "Dobre, tak ja ťa nechám. A uč sa! Držím ti palce v pondelok....a počkaj, nemáš niečo v stredu?" "Áno, dejepis." Hlesla som čakajúc prúd otázok. "A to sa stihneš naučiť?" spýtala sa prekvapene. Narozdiel od mamátora, nemala blbé kecy o tom, ako sa flákam. "Budem musieť." Povedala som s úsmevom. Babka pomaly vypochodovala z izby. Chvíľu som rozmýšľala. Napísať blog, či nie? Rozhodla som sa. Aspoň sa odreagujem od toľkého učenia.