Priezračná tekutina jej pretekela pomedzi prsty a zvlhčila kožu. Para jej skučeravila pramienky vlasov padajuce z uvoľneného drdolu. Vyzeralo to tak jednoducho...
Voda je čistá, jasná a pokojná. Jej zložitost tkvie v chémii. Dva vodiky a jeden kyslik. Dva plyny, ktoré spolu tvoria najpotrebnejšiu kvapalinu v ľudskom tele. Nespočetné množstvo častic v pohybe. A predsa to vyzeralo jednoducho.
Zatvorila oči a nehybne stála. Nikdy by si nebola pomyslela, ze tento bežný stav moze byt taky únavný. Zdalo sa, ze každý sval v tele sa poddáva bolesti. Náhle otvorila oci. Bez zaváhania si nahmatala gombik na blúzke a krom za krokom ju začala rozopinat. Pokojne pohybovala rukou od limca az nadol. Prsty ju šikovne posluchali a makké nechty klzali po hladkých gombikoch. šetrne si vyzliekla košelu a uhľadne ju prevesila cez dvere sprchového kuta. Blúzka rýchlo vsakovala vodu a čoskoro sklzla z dvier. Oprela sa a klzká stena sposobila, ze sa zošmykla na dno. Nechala tiect mohutný prúd vody na tvár. čriasenka sa rozpijala a stekala jej po licach. Bolo jej to jedno. Aj tak ju nikto nevidi. Chytila si sponu vo vlasoch a jemne ju vytiahla. Dlhé tmavé vlasy sa rozplietli a nalepili na vlhkú stenu.
V hlave sa jej premietali obrazy. Narodenie, život, smrt. A dokonca aj jej svadba. Vec dávno zabudnutá. Ako veľmi milovala svojho muža. Ako veľmi ho teraz nenávidi. On je navine...može za to iba on.
Prešla si prstami vo vlasoch. Odrazu zacitila myknutie. Obrúcka. Dokladne si prezerala kusocek zlata, ktorý jej obopinal prstenik. Nikdy sa to nemalo stat. Mala byt rozumnejšia a nepristupit na tú hlúpu a nebezpečnú hru, ktorá ju teraz stála tak veľa. Ale predsa to vyzeralo tak jednuducho.
Teraz mu nepomože....Ale pomože. Ano, mohla by.....ale neurobi to. Zakázal jej to. Vraj by to znicilo jej rodinu...ha, rodinu. Tentokrát bude uvažovat triezvo. Urobi správne rozhodnutie. Záleži iba na nej, co sa stane. Mala by spálit všetky mosty, vrátit sa spat. Teraz uz nemože. Je to niekde hlboko a pomaličky ju to zožiera. Mala to vediet. Malý plamienok rozhorel všetko ostatné a sposobil nezvratný požiar. Hori doteraz. Potichu, ale intenzivne. Sama ho neuhasi....nie je dost silná zodvihnut vedro. Prečo to vyzeralo tak jednoducho?
Po pár minutach voda začala strácat teplotu. Chlad ju prebral z letargie. Musi mu pomoct. Nemože ho nechat premrhat život. Ale on to nechce. Chce ju vidiet spokojnú. Vie, že nikdy nebude spokojná. Ako sa s tým dá žit? čo ju priviedlo až sem, na cestu bez návratu? Ona vie, že to neurobil. Vie. Vie. Vie. Vie to az priveľmi dobre. Nevie to iba jeho najlepši kamarát. Jedná tichá letná noc prerušená začiatkom konca.... Jeho. Jej. Ich. Malo to byt jednoduché.
Začala sa triast. Zo sprchy tiekla ľadová voda. Zrakom prechádzala po veciach položených na rožnej poličke. Zrak jej padol na malú plastovú škatuľku. Pomaly ju otvorila . Usmiala sa. Všetko bude v poriadku. Otvorila dvere zo sprchy a vyšla von. Bude to jednoduché.
Obývačka plná ludi. Uprostred miestnosti stáli dvaja muži v čiernych oblekoch.
"Nechala niečo po sebe?...Teda, okrem tohto..." spýtal sa jeden z mužov držiac igelitové vrecuško so žiletkou.
"Ano. Napisala list, " vzdychol si mladši a pokračoval, " mala milenca. Stretávali sa už dlhšiu dobu. Bol to kamarát jej muža. Priznala sa, že v noc, keď zabili toho policajta pri prepade banky boli spolu."
Starši pokrutil hlavou. "Už to vie jej manžel?"
"Nie, je mimo mesta....Naštastie nemajú žiadne deti." poznamenal mladši.
Chviľu obaja mlcali. Svetlá z bleskov ustali a obývačka sa ponorila do šera stolnej lampy.
"Asi si myslela, že tým listom mu pomože z vazenia. Zrejme si neuvedomila, ze to zasiahne jej muža aj milenca." Starši prikývol.
"Možno sa jej to zdalo jednoduché.... Netušila ako sa teraz všetko skomplikuje....." skonštatoval mladši kolega.
Starši muž sa zhlboka nadýchol. Naposledy sa poobzeral okolo, upravil si sako a vyšiel z miestnosti. Nováčik schoval notes, zhasol lampu a potichu opustil miesto činu.
