Všetko sa začalo 22. januára o pol tretej ráno. Budík som šmarila cez izbu priamo k nohám mojej mamy, ktorá stála v pozore v strede izby. S povzdychom som sa odlepila od teplej postele a dovliekla sa do kúpeľne, kde ma čakali povinné procedúry. Ani som sa nenazdala a o hodinu som sedela v aute. Vtedy som si uvedomila jeden zo základných a najvážnejších faktov. Moji dvaja rodičia pokope v jednom voze. Ako vždy nasledoval jeden z výstupov, ktoré si väčšina z rozvedených rodín dokáže predstaviť. Môj nepoučitelný otec naťahoval moju matku nepostatnými maličkostami a tá, ako správna feministka nevedela svoj vysoko nezaujatý postoj udrzať na uzde. Radšej som zapla rádio a Inštruktor lásky nás sprevádzal po tmavej ceste.
Dusná atmosféra sa rozplynula po príchode na letisko. Tam sa odrazu chovali ako príkladní rodičia o obaja ma stískali pred bránou. Rýchlo som dvihla kotvy a pobrala sa ku kontrole. Pri prepážke som sa snažila presvedciťsamu seba, že nie som citovo založený človek a ten náhly pocit depresie je čisto z tmy a ticha na letisku. V priebehu niekoľkých minút som sedela v lietadle. Všetko bolo fajn a let bol pokojný. Čo ma pobavilo, bol chalan vedla mna. Mohol mať 26-27 rokov a pýtal sa mňa, človeka, ktorý letel druhýkrát v živote{prvýkrát na Mallorcu, ale to sa neráta, lebo som mala 10}, ako sa zapínajú pásy a či bude letuska ukazovať nudzovú situáciu ako vo filmoch. Musela som vyzerať dost vydesene, lebo po chvíľke stíchol.
Po prílete do Prahy nás privítala sibírska zima. Mojim cieľom bolo dostať sa od jednej brány k druhej. Darmo mi bude niekto hovoriť, ako je to dobre a zreteľne označené, ked som sa stratila. S vedomím, že lietadlo mi odlieta o 20 minút, som pridala do kroku a konečne našla správnu bránu. Vysmiata slečna mi pretrhla lístok a odrazu som sa ocitla v buse, ktorý nás doviezol k lietadlu.
Po krátkom lete do Mníchova ma čakala dalšia skúška. Ktokoľvek tam bol, mi potvrdí, že označenie stojí za starú bačkoru. Tak, či onak, s Božou pomocou a tabuľou departures som našla neexistujúcu gate na mojom lístku. S radosťou som si sadla a pri jedinej slovenskej pesničke od Polemicu pomaly zachrnela.Vtom sa ozval mikrákový hlas volajúci moje meno. Slová "panika" a "zmätok" museli pri pohľade na mna jednoznačne dávať význam. Presla som k letuške s malou dušičkou. Vysvitlo, že mi iba potrebovala vystaviť nové letenky až do konečnej destinácie. So schladeným vedomím a hlavou som sa pobrala na WC. No, ako inak, dnu v pohode, ale von nee. Toľko som trieskala na dvere, az ma začula akási pani{ktorá ma mimochodom zachránila pred zmeskaním letu. Touto cestou sa jej chcem podakovať...} a spoločne sme otvorili dvere. Svetelnou rýchlosťou som doletela ku gate a nastúpila.
Typickí Američania. Všade tašky, deti a hluk. Trochu sa mi zatočila hlava, ale šťastne som si sadla a vybalila švestky. Chvalabohu, pri mne nikto nesedel, lebo by sme tlačili ako dve živé jaternice. Počas cesty som prisla k zaujímavému zisteniu. Odhalila som jednu z príčin americkej obezity. Počas 10-hodinového letu vám naservírujú kompletný obed, dezert, ktorý zahrňa zmrzlinu, žemľu a nejaké iné candies a večeru, čo je pizza a zasa candies. Samozrejme, okrem toho dostanete drink, kedykoľvek sa vám žiada. Skrátka, full service, ktorý vám prakticky strčia do ruky a nemáte šancu ho odmietnuť. A nekup to, nee? Poviem vám, nejedla by som, keby som nemusela v Atlante čakat 6 hodin na další let.
Apropo, Atlanta....kapitola sama o sebe. Nedá sa popriet, že je to jedno z najväčších letísk v Amerike. čakala som prísnu kontrolu, ale nie zaobchádzanie akoby som bola trojnásobná vrahyna. Odtlačky prstov, fotky, formuláre. Prišli ste do USA za účelom nelegálnej činnosti? Prišli ste do USA za účelom teroristických utokov? Boli ste niekedy trestaný? Poznamka : Ak ste na ktorúkoľvek z otázok odpovedali áno, neznamená to, ze vám bude vstup na územie USA zamietnutý. Na chviľku som fakt pochybovala, či je toto tá inteligentná a báječná krajina. Po mojom chvíľkovom rozjímaní a kontrole som išla hľadať kufor. Preplnené haly a tona ľudí. A ja medzi nimi, snažiaca sa nájst svoj kufor a zachekovat ho na vnútroštátnu linku. Aké milé však bolo moje prekvapenie, ked som ho nenašla. Unavená, otrasená, dolámaná som mala slzy na krajícku. Ale ako správna reprezentantka ženského pohlavia národa slovenského som hrdo pristúpila k pultu s informáciami. Duchom neprítomná slečna , ktorá si práve robila manikúru mi povedala, že to mám vybaviť v konečnej destinácií. Tak som presedela zvyšných 5 hodín v hale a čakala na let.
S hodinovým meškaním sme večer pristáli v Moline. Rodina ma privítala ako v béčkovom filme. Welcome to USA, Teres! Na to, že som mala nedostatok spánku, bola mi zima a nepočula som na jedno ucho to bolo milé. Rodinka mi pomohla vyriešiť problém batožina a fičali sme domov. Ako slušne vychovaná som sa rozlúčila a hodila hlavičku do perín.
Tu sa moje dlhééé rozprávanie koncí. Skutočnosť býva častokrát iná ako si ju predstavujeme. Netreba sa však vzdávať ani v tých najťažsích situáciach, treba iba vydržať a snažiť sa vytažiť zo skúsenosti to najlepšie. Takže, všetkým, ktorí sú daleko od domova, alebo sa len chystajú opustiť rodnú zem, radím, aby sa nezľakli prvého kontaktu s cudzou krajinou. Jedno je totiž isté- všetko sa na lepšie obráti.
p.s. ospravedlnujem sa za vsetky gramaticke chuby, ale tazko sa naraba s anglickou klavesnicou :-}}}
