Sestry Mária (1858-1924) a Kristína Royové (1860-1936) nie sú slovenskej verejnosti neznáme, hoci stále sa nájde dosť ľudí, ktorí o nich nepočuli. Kristína patrí stále medzi najprekladanejšie slovenské spisovateľky a jej sestra Mária je jednou z našich prvých hudobných skladateliek. Toho, kto nečíta a nevenuje sa hudbe, možno zaujme sociálna práca alebo charizmatické hnutie, ktoré inšpirovali. Pozrime sa v krátkosti na ich život a porozmýšľajme, či by vedeli zaujať aj človeka dnešnej doby.
Za Boha a za národ
Predkovia sestier Royových boli pravdepodobne emigranti zo západnej Európy, ktorí sa uchýlili na územie dnešného Slovenska pred náboženským prenasledovaním. Nedali si vziať svoju vieru počas protireformácie ani počas patentálnych bojov v 19. storočí . August Roy, otec Márie a Kristíny sa usadil v Starej Turej, v centre Podjavorinského kraja. Mestečko má výstižné meno, keďže obyvatelia Bielych Karpát, preskúšaní prírodou aj životom v pohraničí, boli tvrdí ako turi. Deti, ktoré sa tu narodili a vyrastali akoby už s materským mliekom nasávali kopaničiarsku povahu.
Nie je to náhoda, že jedno z centier protimaďarského povstania v 1848/9 bolo tu. A neprekvapuje, že po jeho skončení sa Staroturanci zapojili aj do nasledujúcich národných pohybov. Či išlo o podporu Matice Slovenskej, alebo pomoc rôznym pracovníkom národného obrodenia, vždy boli miestni ľudia pri tom.
Do všetkých evanjelických aj národných aktivít sa zapojila aj rodina matky sestier Royových. Jej brat Karol Holuby bol veliteľom oddielu hurbanovského vojska v boji o Lubinu. Po porážke bol popravený – stal sa slovenským mučeníkom. Avšak August Roy, ich otec, bol oproti svojim rovesníkom veľmi umiernený. V porovnaní s Ľudovítom Štúrom a J. M. Hurbanom, Roy nevzal do ruky šabľu a pušku. Bol známy skôr ako farár - pastier a otec svojich veriacich.
Dve malé ženy a ich viera
Ľudia sa často pýtajú, čo stojí za úspechom diela dvoch zdanlivo bezvýznamných žien. Mária a Kristína vyrastali v prostredí zápasov 19. storočia, čo ovplyvnilo ich celoživotnú prácu. Aby sa vtedajší aktivisti presadili, potrebovali ostré lakte a trpezlivú vytrvalosť. Okrem toho aj silnú motiváciu, ktorú v prípade sestier poskytla duchovná realita, v ktorej žili.
„Moje vnútorné šťastie v to nedeľné ráno sa nedá opísať. Kto ho nezakúsil, nerozumel by, a kto ho zakúsil, vie si predstaviť.“
Počas dospievania sa viezli na vlne romantických snov ženskej literatúry a zároveň ideálov národného obrodenia. Doteraz žili akoby v skleníku rodinnej láskavej atmosféry. Keďže sa nevydali a v dvadsiatych rokoch života im zomrel otec (rok 1884), zostali bez mužskej záštity. Zostať sama bolo pre ženu 19. storočia veľká výzva na prežitie. Po odsťahovaní z fary boli postavené pred krutú realitu. Teraz na vlastné oči videli, aký je svet okolo nich – triedne rozdiely, alkoholizmus, opustené deti.. Túžili pozdvihovať slovenský národ. Táto túžba v spojení s kresťanskou empatiou ich viedla k aktivite. Ako mladé ženy sa prirodzene pustili najprv do služby deťom. Zistili však, že v mnohých veciach duchovnej práce sú nedostatočné. To ich priviedlo do prostredia českých a sliezskych kresťanských hnutí, kde zažili silnú duchovnú skúsenosť. Stretnutie s živým Kristom pre ne znamenalo zdroj sily do osobného života aj do služby ľuďom.
Vo svojom životopise Kristína opisuje, čo zažili: Svetlo večné, Ježiš Kristus, zaujalo naše srdcia a pretože „tým, ktorí Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími,“ (Evanjelium Jána 1,12) no tak dal tú moc aj nám. Keď sme Ho prijali, bolo svetlo v nás i vôkol nás. Teraz už srdce nebolo prázdne. Len čo som sa odovzdala cele Pánovi Ježišovi, daroval mi Svätý Boh svojho Syna pre časnosť i pre večnosť. Neraz v ďalšom živote prišli hodiny pokušenia, áno, tvrdé skúšky, v nich nezostávalo nič iné, len volať: „Pane, Ty si ma tak miloval, že si mi dal svojho jediného Syna, ja Ti ho nikdy nevrátim, On je mojím! Pohliadni na Neho a pre Neho mi pomôž!“ A On pomohol.
Moje vnútorné šťastie v to nedeľné ráno sa nedá opísať. Kto ho nezakúsil, nerozumel by, a kto ho zakúsil, vie si predstaviť. Keď mi v meste Písku bola sňatá ťarcha, vtiahol do duše pokoj, ktorý tento svet nedáva, ale ani vziať nemôže. V Prahe som smela vstúpiť do práva kráľovskej dedičky a bolo mi udelené šľachtictvo Božej dcéry. S ním bolo mi udelené právo zúčastniť sa na službe, na bojoch, no i na víťazstve a sláve Ježiša Krista, kráľa.
Útočisko v zlých časoch
Dve empatické mladé ženy sa po týchto zážitkoch vo veku 28 a 30 rokov vrátili naspäť a pokračovali v začatom diele (rok 1888). Ich prvotná práca s deťmi teraz dostala nový dych. Ako neskôr napísala Kristína v románe „Moc svetla“, bola to Božia láska rozliata v našich srdciach. Stretávanie s deťmi bolo najprv na pôde cirkvi, potom v škole a v domácnosti, obsahom boli prerozprávané biblické príbehy a učenie spevu. Vidieckym deťom vedela Kristína biblické postavy opísať tak pútavo, akoby sa pozerali na slovenského junáka v kroji. Jej sestra Mária využívala svoj hudobný talent. Spočiatku učila deti piesne z pôvodného evanjelického kancionála. Neskôr prispôsobovala ľudové melódie, ktoré boli bežným ľuďom blízke.
Na začiatku 20. storočia sa rozhodli prácu s deťmi rozšíriť. Založili najprv dlhodobú „opatrovňu“ určenú hlavne pre deti miestnych podomových obchodníkov (rok 1900). Do tejto „Útulne“, ako ju nazvali, začali neskôr prijímať siroty (rok 1907), až sa transformovala na skutočný detský domov (rok 1924). Kristína Royová ho nazvala poeticky „Chalúpka“ a sama sa stala pre deti mamičkou, ktorá rozdáva lásku.
Vedľa „Chalúpky“ stála budova pre seniorov – „Domov bielych hláv“ (postavený v roku 1936). Areál, kde budovy stáli, bol v podstate medzigeneračným centrom, deti a dôchodcovia spolu fungovali ako jedna veľká rodina. Starali sa o záhrady, mali spoločné aktivity a bohoslužby. Súčasťou tejto komunity boli aj diakonky - opatrovateľky, ošetrovateľky a duchovné pracovníčky, ktoré slúžili v miestnej ambulantnej ošetrovni (postavená v roku 1912).
Ďalším fenoménom royovského hnutia bol abstinentizmus. Už na prvé detské stretnutia prišli deti z rodín poznačených alkoholizmom. Cez tieto deti zasiahli sestry Royové najprv ich matky a neskôr aj otcov. Zjednodušene povedané, závislí sa rozhodli zmeniť svoj život a nasledovať Krista. Bola im zdieľaná podobná duchovná skúsenosť, akú zažili Mária a Kristína. Týchto kresťanských abstinentov by sme mohli nazvať vyslobodenými alkoholikmi, ktorí nielen, že už nikdy nepili, ale aj zachraňovali ďalších. Vytvorili spoločenstvo, ktoré prijalo názov „Modrý kríž“. Jeho členovia nezostali len doma, evanjelium o záchrane a medziľudskej láske sa šírilo. Podobné komunity ako na Starej Turej vznikli na vyše tridsiatich miestach na Slovensku, v Maďarsku a v Srbsku a pôsobili vyše päťdesiat rokov (roky 1897-1952).
Odkrojte si kúsok Royovej
Niektorí by radi oddelili sociálnu prácu sestier Royových od ich duchovného nastavenia. Alebo by radi mali našu najprekladanejšiu spisovateľku menej náboženskú. Abstinentné hnutie, by chceli oddeliť od kresťanstva. Nejde to. Nedá sa odkrojiť si len určitú časť diela Royových. Chýbala by tam horúca láska k Ježišovi, ktorá ide ako červená línia skrze všetku ich prácu.
Pre nás, skeptikov 21. storočia, nastáva otázka, či je to, čo Royové žili skutočné a či sa oplatí nasledovať ich príklad. Boli len fantastky a idealistky, či ako ich niektorí nazvali – „rojky“? Alebo to boli ženy, ktoré žili v službe reálneho Kráľa – Krista? Akákoľvek by bola naša odpoveď, ich život a služba pre nás zostáva nekončiacou inšpiráciou.
