V druhej polovici 19. storočia sa popri iných a vcelku užitočných vynálezoch rozšírila aj výroba a pitie alkoholu. Alkoholizmus sa stal veľkým problémom euro-amerického sveta a zasiahol aj územie dnešného Slovenska. Potýkali sa s ním štátne inštitúcie, aj cirkvi, či charitatívne organizácie. Neuniklo tomu ani mestečko Stará Turá, kde žila spisovateľka Kristína Royová.
Môžeme diskutovať o význame alkoholu a vplyve vína, piva, či destilátov na zdravie. Uvedomujeme si, že je to podobne ako s inými vecami – „Dobrý sluha a zlý pán“. Môže byť nástrojom komunikácie a relaxácie, hrá významnú úlohu pri utváraní a udržiavaní vzťahov. Na Slovensku poznáme typický obraz dediny, či menšieho mestečka. Okrem domov stál v strede obce kostol, škola a krčma, poprípade ešte obecný dom. Hovorí sa, že bolo vo zvyku ísť z kostola po bohoslužbách rovno do krčmy. Po vybavení veci v obecnom dome sa tiež chodilo do krčmy zapiť to alkoholom. Ako príklad života v miestnom hostinci si môžeme vziať obľúbeného „Sváka Ragana“. Koľko sa toho odohralo v krčme..
Royová sa pri písaní kníh rozhodla pre jeden jediný názor na alkohol – celkom ho odmietnuť. V jej príbehoch sa nedebatuje, či je krčma spoločenské centrum. Je to zlo, a hotovo. Tak teda, porozprávať sa – v krčme či radšej doma? V príbehu, ktorý Royová nazvala „Bludári“ ide gazda Hradský do krčmy, aby sa porozprával s priateľmi. Popritom sa samozrejme popíja. Alkohol povzbudzuje myslenie, ale väčšinou nie správnym smerom. A tak príde reč aj na správanie jeho syna. Otca trápi, že syn sa stal veľmi horlivým v náboženských veciach. Posťažuje sa chlapom a oni ho navádzajú, aby syna poriadne potrestal, naučil ho poslušnosti a úcte ku otcovi. Ten ide podgurážený domov a syna zbičuje skoro až na smrť. Sila príbehu však nespočíva len v tejto realite. Chlapec to prežije, zvestuje otcovi Ježiša Krista a Božiu lásku. Otec plače, syn mu odpúšťa a tragédia sa tentokrát končí dobre.
To nie je všetko, Royová si v niektorých románoch a poviedkach všíma aj zaujímavých obchodníkov. Niektorí boli zároveň takými amatérskymi „psychológmi“ a boli veľmi všímaví. Keď mal zákazník nejaký osobný problém, prihovorili sa mu a ponúkli mu pohárik. Po takomto láskavom prístupe prišiel aj druhýkrát, ale už si dal viac. Postupne sa dávky zvyšovali a peniaze ubúdali. Z rozprávania Kristíny Royovej poznáme jednu skutočnú postavu spod Javoriny. Ján Zemanovič, gazda a krčmár z kopaníc Kopcové si získal vďaka svojmu remeslu veľký majetok. Bol veľmi bohatý, keďže roľníci, ktorí sa u neho opíjali, sa zadĺžili a boli nútení mu svoje polia predať. Bol aj hudobníkom a mal svoju ľudovú kapelu, s ktorou hrával.
Popri iných vlastnostiach a bystrom rozume, mal ešte aj tú, že bol veľmi zvedavý. Nuž, tento zvedavý muž prišiel raz v nedeľu medzi nás, aby si to čosi nové obzrel. Nebol by smel byť od detstva v sedliackej hudobnej bande muzikantom, aby k nemu neprehovorili svojím svätým kúzlom naše evanjelizačné piesne. Za prvou návštevou nasledovala druhá, tretia. No, tu už neprichádzal sám. Doviedol so sebou svoju ženu, sestru, brata, švagrinú, práve tak ako to robili i naši ostatní poslucháči. No, čo bolo zvláštnejšie, on doviedol i päť mladíkov, ktorých učil hrávať. Mali s ním tvoriť skupinu a zarábať si na svadbách a po krčmách. Jeden z tých mladíkov raz povedal: „Ujec Zemanovič nás všetko naučili: hrať, piť, kartovať, tancovať, a keď začali hľadať Pána Boha a pravdu, aj ta nás zobrali so sebou, a my sme išli za nimi.“ (K. Royová: Za svetlom a so svetlom)
Zemanovič po tejto životnej zmene zmenil povolanie a presťahoval do Starej Turej neďaleko Royových. Z dobových dokumentov vieme, že na prvom valnom zhromaždení abstinentského hnutia Modrý kríž, v roku 1897 bol prijatý za činného člena a neskôr v roku 1901 bol zvolený aj za podpredsedu. Prispieval na sociálne ústavy Kristíny Royovej, jeho brat Juraj bol pri výstavbe Nemocnice hlavným murárskym majstrom.
Prečítajme si ešte úryvok z poviedky „Opilcovo dieťa“. Rozpráva v ňom žobrák-špitálnik ktorý už nevládal chodiť po pýtaní, preto za stravu posluhoval v nemocnici (špitáli): „Ó, však je len to opilstvo strašné! Čo ono spraví z človeka! Zo mňa je žobrák; a čo je z Malinu? Ba či ozaj nie je proti tomu pomoci? Je to ako zlá nemoc; ale je to horšie ako nemoc. Onezdravieš, človeče, bolí len teba; umrieš, druhí žijú; nič im to neublíži; ale opilec nezahubí len seba. Blázna zavrú len do blázinca; zlodeja, ktorý snáď od hladu kradol, do väzenia o chlebe a o vode; podpaľača tiež, krivoprísažníka tiež a vraha obesia; ale opilec smie si slobodne chodiť! Malina zabil svoje prvé dieťa; nik si toho nevšimol. Vraždil pomaly, ukrutne svoju peknú, mladú ženu; všetci ľudia o tom vedeli, nikto sa jej nezastal; nikde nebolo pre ňu ochrany; musela umrieť. Prisahal jej, ale nedržal prísahu; okrádal ju i deti. Keď sa napil, bol z neho ten najhorší blázon, a — smel chodiť po slobode! Ach, čo zaslúži taký opilec? A čo zaslúži ten, kto mu dáva piť, hoci vie, čo bude človek potom robiť!“ (K. Royová: Opilcovo dieťa)
Problém si uvedomovala aj verejnosť a tak napríklad v mestečku Stará Turá v roku 1873 pristúpilo vedenie obce k regulácii alkoholu, vydalo tzv. „Šenkársky štatút“. Či to pomohlo, je otázne. Človek si vždy vie nájsť cestu ku zlému, ľahšie než k dobrému.
Rôzne závislosti nás trápia aj v dnešnej dobe a hľadáme cesty, ako z toho von. Pomôže silná vôľa, či psychológia? Pomôže zásah zhora, z vedenia mesta alebo štátu? Možno áno. Ale nezabudnime na pomoc milostivého Boha. Bez Jeho pomoci žiadna zmena nie je trvalá. Je reálny aj dnes, rovnako ako v dobe sestier Royových.
