Celý piatok ako aj predchádzajúce dni naznačovali pekné počasie a ani predpoveď neukazovala veľký rozdiel, tak sme vyrazili na cestu. Po krátkej zastávke v Ružomberku sme pokračovali do Terchovej, kde sme strávili príjemný večer.
Na druhý deň ráno, po pohľade z okna, už všetko nasvedčovalo tomu, že túra prebehne v iných podmienkach. Vyrazili sme od turistického smerovníka Biely potok po modrej. Stretávali sme viacero ľudí, ktorí napriek tomu, že začalo jemne mrholiť pokračovali v svojej ceste. Už po chvíli dával chodník cítiť, že po celý deň bude na čo pozerať.
Postupne sme prišli k smerovníku Podžiar, kde sa mrholenie premenilo v neustály dážď. Nastal čas vytiahnuť pončá.
Pokračovali sme ďalej do Štefanovej, kde sme zmenili farbu trasy na zelenú. Odtiaľto nás teraz čakalo 1 a 1/2 hodiny stupáku na Medziholie. Medzitým sa počasie striedalo, chvíľami sme sa aj zaradovali, že sa oblaky roztrhnú.
Postupne sme na chodníku osameli a krajina sa premenila na jedno veľké rozliate mlieko.
Za týchto podmienok sme prišli až na Medziholie, ktoré ani náznakom nedávalo tušiť, čo sa nachádza okolo nás - z ľavej strany Veľký Rozsutec, z pravej strany úpätie Stohu.
Iba ostrý vietor a bodajúci dážď. Pod malou strieškou pri smerovníku sme sa prezliekli do suchých vecí, čo však bolo, ako sme po chvíli zistili, absolútne zbytočné a urobili si krátku prestávku. Na naše prekvapenie sa z hmly objavila mladá rodinka - otec mal malú dcéru na chrbáte. Prehodili sme pár slov, pozdravili sa a vybrali sme sa po červenej značke do stúpania k Veľkému Rozsutcu. Ani sme netušili, kam vlastne kráčame. V tušených strmých roklinách bola len hmla.
Pred nami trčali skaly s reťazami a vyšľapaný chodník. Občas sme stretli ďalších turistov, ktorí išli dole proti nám.
Skalné previsy sa striedali so zárezmi v skalách a pod nimi len mliečne biela.
Konečne sme dorazili na vrchol. Aj tu sme stretli pár partií, ktorých neodradilo počasie. A znova len krátka prestávka, fotka...
A cesta nadol smerom k Malému Rozsutcu.
Dole medzi Rozsutcami bolo počasie o poznanie lepšie, aj keď dážď stále neustával. Pôvodne sme chceli prejsť aj cez Malý Rozsutec, ale aj ten sa striedavo skrýval v tme, tak sme sa rozhodli pre cestu nadol cez Horné diery k smerovníku Podžiar a už známou cestou naspäť k nášmu penziónu.
Tento úsek bol nakoniec veľmi pekným prechádzaním vodopádmi cez rôzne rebríky, napriek tomu, že všetko bolo veľmi šmykľavé a cesta dávala zabrať predovšetkým svojou náročnosťou na opatrnosť. Väčšinu sme boli samotní, sem-tam prúdila hore oproti nám malá skupinka.
Keď sme boli dolu prestalo, akoby z irónie, pršať a postupne sa začala trhať aj nepreniknuteľná obloha.
Rozhodli sme sa preto prejsť ešte úsekom Nové diery. Riadne premočení a zablatení sme sa napokon dostali k penziónu.
Na druhý deň bolo počasie úplne iné. Po hustých mrakoch ani pamiatky. Súrila nás však cesta domov, tak sme sa lanovkou vyviezli pod Veľký Fatranský Kriváň a krátkou prechádzkou po hrebeni cez Chleb a Poludňový Grúň sa vrátili dolu k parkovisku.
Až tu sme zbadali celý rozsah našej túry z predchádzajúceho dňa a aj samotný Veľký Rozsutec.
