Oznámil som svoj zámer bratovi, s ktorým sme sa už dlhšie dohadovali o tom, čo podnikneme v tomto roku a plánovaný trojdňový pochod mohol byť príjemným začiatkom.
Už plánovanie trasy, vyhľadávanie možností na prespatie, kontrola predpovede počasia, ma napĺňala radosťou. Aj pocit, keď som znova po pol roku vytiahol svoju veľkú "šesťdesiat litrovku", nachystal potrebné veci a postupne ju nimi napĺňal bol veľmi dobrý. Tak už len vyraziť.
Dohoda bola stretnúť sa v Trenčíne okolo 8:00. Budíček bol preto u mňa dosť skorý - cesta začínala vlakom o trištvrte na štyri, s prestupom vo Zvolene na autobus. Už tu ma očakávalo nepríjemné počasie v podobe chladného dažďa, ktorý bol predpovedaný, ale po týždňových jarných teplotách, človek predsa len dúfal, že to môže byť trocha iné.
Prvý deň
Ale nebolo. Už cestou od Bánoviec nebolo vidieť vrcholky Inovca. Všetko schované v oblakoch, na skle autobusu šuchotajúci dážď.
Stretli sme sa podľa dohody. Oficiálnym začiatkom cesty bol smerovník pod Trenčianskym hradom. Mesto bolo prázdne.
Nasledovalo stúpanie do lesoparku Brezina, našťastie bez dažďa, ktoré pokračovalo cez nepríjemné rozblatené pole do Soblahova. Vytiahli sme síce návleky, ale aj tak sme boli kompletne zablatení. Prešli sme dedinkou - ešte zaspanou vo Veľkom piatku, pokračovali asfaltkou až k Chate pod Ostrým vrchom. Opustená veľká chata s veľkou tabuľou, že je strážená psami. Iba pár sekundová prestávka a išli sme ďalej. Spomenul som si, ako sme minulý rok išli hrebeňovku Javorníkov a podobné chaty tam stáli takmer pri každom smerovníku hodinu od seba a len jedna bola zatvorená, lebo bola v rekonštrukcii. Nuž...
Po krátkom výstupe sme prišli na lúčku, ktorej koniec sa však strácal v nízkej oblačnosti. Išli sme teda len tak priamym smerom. O chvíľu sa stratil aj les za nami a my sme ostali iba uprostred trávnatej hmly. "To už sme na konci sveta?"
K "druhému" lesu sme napokon prišli, pokračovanie označovalo 5 veľkých "volaviek" (značiek) na stromoch, takže vstup sa nedal prehliadnuť. Ale až teraz.
Cesta bola ďalej nezáživná, chvíľami mierne stupáky alebo traverzy vŕškov, chodníky cez rúbaniská, rozjazdené zvážnice, blato a zima.
Keď sme konečne prišli k železničnej zastávke Mníchova Lehota, boli sme veľmi šťastní. Sadli sme si dnu a urobili si prvú prestávku. Jedlo bolo len slabou útechou do tak uzimeného dňa. Mali sme za sebou dnešnú prvú tretinu cesty.
Teraz nás čakal najvyšší stupák k Chate pod Inovcom a na Inovec (1041,6 m.n.m.), najvyšší bod celej trasy. Znova sme vošli do mrakov a zimy. Celé stúpanie takmer bez slova. Až tesne pred chatou sme stretli prvých ľudí, čo išli oproti nám. Veľmi nás potešili, keď nám oznámili, že chata je od nás asi 5 minút. Bolo otvorené. Kofola a pol deci hneď spravili lepšiu náladu. Museli sme vyzerať dosť nezvyčajne - zablatení a s veľkými batohmi.
Asi po pol hodinovej prestávke sme pokračovali. Napriek pribúdajúcemu snehu už v úplne inom rozpoložení.
Na vrchole sme sa zapísali do knihy. Teraz nás čakal už len úsek hrebeňom.
Postupne sa otvárali aj prvé výhľady dolu k Novému Mestu.
Tu už sa išlo celkovo lepšie. Čakal nás už len prechod cez Ostrý vrch k nášmu dnešnému cieľu - turistickej útulni Izba, kde sme chceli prespať. Ostrý vrch bol tiež na záver stupák, ale z jeho južnej časti sa objavili najkrajšie výhľady toho dňa. Aj na rozhľadňu na Panskej Javorine (942,6 m.n.m.).
Krátko sme sa zastavili pri kríži pod vrchom a pamätnej tabuli venovanej J. M. Hurbanovi
až sme prišli k odbočke k Izbe. Vedľa nej stálo auto, z komína sa dymilo. Dúfali sme, že bude ešte nejaké miesto voľné, inak by sme museli hľadať inú alternatívu. Bolo už 5 hodín... Vnútri boli štyria ľudia, dvaja z jej staviteľov, ktorí nás privítali, ponúkli vareným vínom. Mohli sme prespať. Pomohli sme ešte s nachystaním dreva na kúrenie a príjemný večer s rozhovormi mohol začať...
Druhý deň
Ráno sme vyrážali o šiestej. Pobalili sme sa, vykonali potrebnú hygienu v neďalekom prameni a vyšli späť na hrebeň. V sedle Pod Panskou javorinou sme si urobili krátku odbočku po modrej značke k rozhľadni. Stálo to za to. Po včerajšom nečase už nebolo ani pamiatky. Obloha bola úplne bez "mráčka", teplota prijateľná. Hneď bola iná nálada.
Vrátili sme sa na "našu" červenú. Chodník viedol väčšinou lesom. Cez Skaliny sme prešli na Bezovec.
Tu sme si dali krátku prestávku na doplnenie tekutín a pokračovali na Veselý vrch. Aj to sedelo. Dalo sa ísť iba v tričku, vetrík príjemne chladil.
Terén sa celkovo zmenil. Postupovali sme na Marhát (748,2 m.n.m.), ktorého rozhľadňa bola vidieť ešte z Panskej javoriny. Výhľadňa bola podobná ako tam.
Tentokrát sme stretávali aj plno ľudí. Zmena počasia bola rozhodujúca. Pri zostupe terén pripomínal niektoré úseky z Malých Karpát.
Značka sa vlnila väčšinou po lesných cestách až po Krahulčie vrchy.
Tu už sme toho začínali mať dosť. Do cieľa nás čakalo ešte takmer tri hodiny šľapania hospodárskym lesom, kde všetko vyzeralo rovnako a človek mal pocit, že k ďalšiemu smerovníku ani nepríde.
Úmorný záver rozhodol aj o tom, že skončíme v Piešťanoch. Po príchode do sedla Havran bolo rozhodnuté. Po modrej značke sme zišli dolu do mesta. Pomaly sa začínalo stmievať. Mali sme za sebou 70 km a v sebe veľmi dobrý pocit...
