Turisticky značených chodníkov, vedených v Klube slovenských turistov (KST), ktorý ich má v správe, takže zodpovedá za ich správne značenie a tiež priechodnosť je po celom území Slovenska nepreberné množstvo. Koľko z nich je však reálne navštevovaných?
Existujú miesta, kde sa dá o ľudí takmer doslovne "zakopávať" na každom kroku. Jedná sa o notoricky známe turistické ciele propagované ako najkrajšie kúty Slovenska. Ich význam a čaro, ktorým pôsobia na človeka, je nespochybniteľné. Ja sám, niekoľkokrát ročne, navštívim tieto lokality a vždy vo mne prebudia presne ten pocit, ktorý (verím) prebúdzajú aj v ostatných návštevníkoch. (Preto žiadna kritika z mojej strany). Návštevy týchto miest nazývam osobne "komerčná turistika" (aj z môjho pohľadu).
Chcem sa však len pozastaviť nad tým, ako je to s inými miestami.
Ak chcete prejsť Suchou Belou v letnom období, tak sa pripravte na dlhé rady pri každom rebríku vedúcom naprieč vodopádom, odfotiť si samotnú tiesňavu je prakticky nemožné. Na prielome Hornádu treba čakať, kým na exponovaných úsekoch prejdú ľudia v protismere, potom je iba rad na vás (napokon - aspoň si človek oddýchne). Sú tu však aj miesta, kde som aj počas týchto dní nestretol ani nohu. Bolo to napríklad v tiesňave Veľký Kyseľ. Spoločne so ženou sme ju prešli celú a nestretli sme nikoho. Ani cestou do Podlesku. Bolo to síce už okolo piatej poobede, viac si však myslím, že to bolo spôsobené vzdialenosťou od východzých miest.
Alebo výstup na Ďumbier z Trangošky. Až po chatu gen. M. R. Štefánika bol chodník ľudoprázdny. Od chaty sa začal zapĺňať, predovšetkým prichádzajúcimi smerom z Chopku. Avšak na moje počudovanie, sme na vrchole Ďumbiera zostali úplne sami a až po asi 15. minútach sa objavili ďalší príchodiaci. Smerom na Chopok to už bolo zasa o niečo horšie a úplne hore na Chopku bolo toľko ľudí, že po krátkom výhľade sme sa rozhodli zísť dolu. Od lanovky zatiaľ smeroval ďalší nekonečný zástup. (Nič proti lanovkám, taktiež som ich pár krát využil, keď nebol dostatok času liezť na hrebeň, ale len na prechádzku. Vlastný výstup si však cením viac a zdolanie lanovkou veľmi do svojich výkonov nepočítam.)
Podobné to vyzerá aj v Malej Fatre na Veľkom Fatranskom Kriváni. Takmer sme si nemali, kde sadnúť. Na Veľkom Rozsutci to bolo lepšie. Tam nás bolo asi päť. Zrejme tým, že pršalo a viditeľnosť bola tak do desať metrov.
Najviac však vie doraziť pohľad na niektoré slečny na Tatranskej magistrále. V jemnom mrholení, na šmykľavých kameňoch, na nohách obuté "štekle", v jednej ruke igelitka a v druhej dáždnik. Na Priečnom sedle sme však mali šťastie na lepšie vybavených turistov.
V protiklade tomuto vyznievajú ostatné chodníky, ktoré sú dobre značené, len sa možno nenachádzajú vo veľhorách, alebo sú iba zle zpropagované.
Keď idem bežne na túru, nestretávam nikoho. Snáď len lesníkov, poľovníkoch, alebo diviaka, ktorý ma minule trocha ponaháňal. A je to veľká škoda, keď miesta, ktoré sú značené ako keby boli iba pre "fanúšikov" KST a ostatným zostávajú skryté.
Na druhej strane toto tiež spôsobuje zanedbávanie týchto trás. Značky a smerovníky sa neobnovujú, chodníky zarastajú, prípadne sú vysekané časti lesa so značkami. (Pamätám si, ako som asi hodinu a pol hľadal pokračovanie chodníka z Kokavy do Ďubákova, alebo ako som kvôli nepriechodnému malinčiu vzdal túru z Detvy do Zaježovej a skončil na sedle Stará Huta. A to už vôbec nehovorím o tom množstve škrabancov, roztrhaných kraťasoch, dopŕhlených nôh a času stráveného hľadaním chodníka.)
Je to škoda. Alebo len chodím na "obyčajné" túry v iné dni ako ostatní...
