Hneď začiatok sa nám trocha zmenil, keď sme vystúpili z autobusu o zastávku ďalej ako bolo pôvodne plánované. Keďže sa nám už nechcelo vracať nižšie hlavnou cestou, tak sme sa vybrali podľa mapy lesnou cestou. Tu sa nám podarilo nájsť príjemnú lúčku, z ktorej sme pokračovali už prakticky len odhadom krížom cez les k tušenému hrebeňu s červenou značkou Cesty hrdinov SNP.
Po tomto nečakanom výstupe sme pokračovali červenou cestou smerom na Krížnu. Chodník neustále stúpal kľukatým hrebeňom. Chvíľami sa v diaľke objavil pomedzi stromami hrebeň s občasnými snehovými poľami, ale cesta k nemu bola ešte dlhá.
V okolí Rybovského sedla sme si mohli vychutnať prvé výhľady na našu ďalšiu trasu.
Ani sa nám nechcelo veriť, že výstup na Krížnu má podľa smerovníka trvať ešte hodinu. Boli sme priamo pod ňou.
Hore bolo množstvo ľudí a aj my sme si doprali prvú dlhšiu prestávku.
Neskôr sme pokračovali ďalej Veľkofatranskou magistrálou na Ostredok, za ním sa objavila Ploská. Vyzerala neďaleko a nízka.
Neskôr to bol vzdialený Rakytov v Liptovskej vetve Veľkej Fatry.
Miestami ležali na stráňach snehové polia s ešte riadnou dávkou zmrznutého snehu.
Pri prechode okolo skalnatých miest Suchého vrchu sa zjavil aj celý Borišov.
Keďže slnko dostatočne pálilo, rozhodli sme sa pre chmeľové občerstvenie v Chate pod Borišovom.
Nemali sme presne naplánované, kde strávime noc, ale čakali sme, že to bude v niektorej z búd v okolí Ploskej. Vytipované sme mali Tri sestričky.
Keď sme prišli pod Ploskú bolo ešte veľmi príjemné počasie, tak sme si urobili prestávku s pohodovým posedením pod jej svahmi.
Na vrchol sme nešli, ale obišli ju modrou značkou traverzom, osviežili sa v jednom z prameňov, až sme prišli k Chate pod Borišovom.
Prvý deň sme mali prakticky za sebou, čakalo nás už asi len dvadsať minút k Trom sestričkám. Pri kapustnici a pivku sme však zbadali, že asi trinásť členná skupinka sa tam tiež rozhodla prespať, keď odbočila žltou značkou. Takto navečer bolo zrejmé, že iný cieľ nemajú. Mali sme v zálohe ešte jednu terasu pri chatke neďaleko, tá však skôr ako sme vyrazili bola tiež obsadená. Rozmýšľali sme čo ďalej. Ostávala ešte možnosť vrátiť sa za Ploskú, čo však bola minimálne hodina, čo sa nám neveľmi chcelo, aj s tým vedomím, že búdy môžu byť obsadené, alebo zísť štyridsať minút na Košariská, čo však bolo úplne mimo našej ďalšej cesty, alebo skúsiť ešte Tri sestričky s tým, že sa s partiou dohodneme a vyspíme sa na terase jednej z búd.
Zišli sme teda k Trom sestričkám. Privítanie nebolo veľmi milé. Všetko bolo obsadené a partia neprejavovala veľa ochoty sa tu o niečo deliť. Uzamknutá časť tiež bola obsadená, tak sme sa snažili dohodnúť aspoň spanie vonku na terase. Napokon sme však objavili pri jednej z búd malý prístavok, ktorý (síce za veľmi stiesnených podmienok) umožňoval spanie pre nás štyroch.
Postupne sa menila aj nálada a pri ohni sme strávili príjemný večer.
Ráno sme vstávali o pol šiestej. Po raňajkách a hygiene pri neďalekom prameni sme sa vrátili pod Borišov a pokračovali červenou Veľkofatranskou magistrálou.
Trasa bola predbežne určená po Malý Lysec s tým, že tam sa rozhodneme ako ďalej. Počas výstupu na Šoproň bol vidieť celý oblúk hrebeňa, ktorý nás čakal.
Taktiež naše nocľažisko.
Chodník sa ďalej kľukatil miestami veľmi úzkym hrebeňom a neustále stúpanie a klesanie dávalo vcelku zabrať.
Keď sme dorazili na Malý Lysec padlo vzhľadom aj na možnosti dopravného spojenia, keďže bola nedeľa, rozhodnutie pre modrú značku cez Lysec do Belej.
Chodník chvíľu nepríjemne klesal. Na lúčke pri sedle Žlebiny sme sa naobedovali a potom sa vybrali smerom na Lysec. Stúpanie bolo na niektorých miestach riadny zaberák, ale keď sme sa dostali pod vrchol a ostával len krátky hrebeň, bolo to ako stúpanie do neba.
Z vrcholu bol najkrajší výhľad za celé dva dni. Pred nami ležala celá Veľká Fatra.
Teraz nás čakalo už iba dve a pol hodiny zostupu do dediny. Lysec to však nenechal len tak, ani v tomto smere. Klesanie bolo miestami tak ostré, že kolená dostávali riadne zabrať.
A na záver len asfaltkou do Belej a tým sa náš prechod skončil.
