Počkal som na príhodný víkend s dobrým počasím a skoro ráno som vyrazil autom smer Zuberec. Východzým bodom malo byť posledné prístupné parkovisko za chatou Zverovka. Cesta z Lučenca trvala tri hodiny, takže o 6:45 som bol už prezutý a pripravený vyraziť.

Moja cesta viedla červenou značkou po asfaltke po rázcestník Adamcuľa. Tu som prešiel na modrú spoločne so žltou a cez les ostrým stúpaním pokračoval k Roháčskemu vodopádu.

Chodník sa naďalej vlnil a v stúpaní som predbiehal ostatných turistov. Pri rázcestníku, kde sa odpájala žltá som sa mohol rozhodnúť, či pokračovať Spálenou dolinou do Baníkovského sedla a pripojiť sa na hrebeň alebo pokračovať modrou k Roháčskym plesám. Rozhodol som sa pre modrú (dnes by som už volil žltú, keďže plesá boli potom vidieť z hrebeňa takmer počas celej túry).

Chodníkom som ďalej kráčal sám popri plesách.

Neskôr som sa pripojil na zelenú značku smerujúcu do Smutnej doliny. V stúpaní a klesaní som stretol len tri skupinky ľudí, čo ma dosť prekvapilo, inak som celý úsek prešiel v úplnej samote.


Pri napojení sa na modrú, ktorá vedie cez Smutnú dolinu do Smutného sedla na hrebeni sa už počet návštevníkov zväčšil.

Chodník sa v neustálom stúpaní kľukatil. Pri zastávke a obzretí sa bola vidieť vrcholy Plačlivého a Ostrého Roháča, vytvárajúcich typickú silueta, ktorá dala meno tejto časti hôr.

V Smutnom sedle som si urobil prvú väčšiu prestávku a zjedol musli tyčinku. Taktiež ma čakal aj prvý výhľad z hrebeňa na južnú stranu. V doline bola zreteľne vidieť Žiarska chata aj so stopou po obrovskej lavíne.

Na západ zasa Tri kopy a Baníkov.

Takisto sa zmenilo aj počasie a musel som vytiahnuť vetrovku.
Napojením na červenú značku hrebeňa som sa priamo cez skaly vybral smerom na Plačlivé a Ostrý Roháč.
A znova som osamel. Chodník striedavo viedol skalným hrebeňom a trávnatým zrázom.


Pred Plačlivým som sa zrazu dostal na miesto s bizarnými skalnými figúrkami, ktoré ma dosť prekvapilo.

Tesne pod ním a nástupom na jeho skalnatý vrchol som sem-tam stratil značku, keďže chodníkov tu bolo neúrekom a znova ju nachádzal.

Z vrcholu som potom pekne zblízka zazrel svoj ďalší cieľ - špičku Ostrého Roháča. Vyzeral skutočne impozantne.

Znova krátka prestávka na vodu a pár fotiek a hrebeňom so zostupom a následným stúpaním na vrchol Ostrého Roháča. Prekvapila ma ľahkosť tohto výstupu, keďže z mojej západnej strany bola iba jedna reťaz aj to v neveľmi exponovanom úseku. Čakal som podľa rôznych informácií horšie stúpanie. To však malo prísť z druhej strany.

Na vrchole bolo už viacej ľudí. Chvíľu som posedel, trocha zajedol a smerom na východ pokračoval v zostupe. Tu ma však čakala skúška v podobe niekoľkých reťazí, hladkých skalných platní, úzkymi rýmsami, kde za chrbtom už zostávala iba niekoľko stometrová priepasť. Priznám sa, že sa mi trocha aj nohy rozklepali, hlavne v úsekoch, kde sa v exponovaných častiach muselo čakať kvôli obojsmernej premávke a namiesto toho, aby ich človek rýchlo prešiel, musel sa ešte vyhýbať oproti idúcim.


Ďalší zostup do Jamníckeho sedla bol už v pohode. Chodník viedol trávnatým hrebeňom.

Volovec tiež z diaľky tak nevyzeral, ale výstup bolo riadne cítiť. Smerom dozadu bol vidieť celý úsek prejdeného hrebeňa.

Po tomto ma čakalo už iba klesanie na Rákoň, sedla Zábrať a žltou až dolu k Ťatliakovej chate. Odtiaľ potom asfaltkou k parkovisku, kde som si dal záverečnú veľkú kofolu a o 15:00 sa vracal domov.