Cestu začínam od známeho turistického smerovníka na železničnej zastávke Lovinobaňa, z ktorého vychádza viacero trás. Žltou značkou prejdem prvým stúpaním hneď z cesty od zastávky do lesíka už s iba miernym náznakom snehovej pokrývky o to však s väčším náznakom objavujúcich sa rôznych vecí pod ňou skrytou.
Po výstupe na hrádzu vodnej nádrže Ružiná hodím pohľad na jej zamrznutý povrch, Divínsky hrad za ňou a v diaľke nad Divínom miesta, kam mám podľa značenia prísť o nejakých šesť hodín. Je to niekedy až únavné, keď človek väčšinu trasy vidí v diaľke pred sebou a nie a nie tam prísť. Tu končím so žltou značkou a prechádzam na začínajúcu zelenú.
Prejdem opustenou rekreačnou oblasťou, obcou Ružiná a stúpaním na sedlo Žiar (447 m.n.m.). Tu sa napriek výške začína už takmer súvislá vrstva zmrznutého, miestami celkom hlbokého snehu, čo ostrý stupák ešte zhoršuje.
Hore v sedle si môžem obzrieť svoj cieľ - Bralce. Stromy bez lístia ako keby kopce predomnou zmenšovali a robili cestu ľahšiu. Medzi nimi je však všetko biele a už je mi jasné, že jar prišla skutočne iba k mestám a poliam.
Rýchlo zbehnem do Tuhára, jediné na čo je potrebné si dať pozor, je ľad vo vyjazdených koľajach v snehu. Alebo si môžem vybrať brodenie snehom.
Tuhár je tichý a tak len pri rázcestníku s modrou značkou si dám krátku prestávku a vydám sa stúpaním na Bralce. Podľa smerovníka 1:45 hod.
Po opustení asfaltky je stúpanie stále strmšie, snehu pribúda a po chvíľke miznú aj posledné ľudské stopy. Ďalšie asi dve hodiny už vidím iba tie, čo patria rôznym lesným tvorom. Sem-tam je zem čerstvo rozrytá stádom diviakov, stopy tiež nie sú najstaršie a tak si občas zapískam. Hlavne vtedy keď prechádzam okolo hustých ihličín.
Ako stúpam, napravo cez stromy vidím vrch Jasenie nad Budinou na svojej úrovni a postupne sa dostávam vyššie. Stále teda vidím, kam sa chcem dostať. Delí nás len husto zarastená dolina.
Keď sa dostanem pod jaskyňu pod Bralcami (je neprístupná), tak snehu je už po kolená, čo je dosť unavujúce.
V krátkych serpentínkach stúpam k vchodu, obchádzam ho a idem nedotknutým snehom k vrcholu Bralo (802 m.n.m.).
Odtiaľ je to už iba kúštich k smerovníku Sedlo pod Bralcami, kde sa moja cesta stretáva s modrou, ktorá tu začína a pokračuje do Políchna. Tú najťažšiu časť z dnešnej túry mám už za sebou, teraz ma čaká viac-menej rovinka pretínajúca Budinské a Divínske lazy. Ešte menšia odbočka asi 5 minút zo zeleného chodníka na vrchol Bralce (817 m.n.m.). Nachádza sa tu prístrešok a schránka, avšak bez vrcholovej knihy.
Preto si dám iba rýchlo čaj, vrátim sa na zelený chodník a pokračujem lesom, až k jeho okraju a potom plošinou lazou, kde poriadne fučí a na ceste sa vytvárajú šmykľavé snehové jazyky.
Pri smerovníku Budinská skala si urobím prvú veľkú prestávku dnešného dňa a pokračujem ďalej po asfaltke.
Tu sa naskytne na ľavej strane nádherný výhľad na Nízke Tatry, Kremnické vrchy, neskôr je vidieť aj celá Poľana, napravo je to zasa Jasenie, rovno predomnou Javor.
Počasie mi praje - obloha je jasne modrá, iba sem-tam oblak ladí s bielou všade naokolo.
Pri rázcestníku Chata pod Javorom končí zelená značka.
Pripájam sa preto na žltú, ktorá vedie cez Divínske lazy do Píly miestami cez skutočne príjemné zákutia.
Ešte posledný pohľad na Poľanu a zostupujem dolu do Píly a idem na vlak.
