Hneď na začiatok chcem uviesť, že po uvedenom dátume trať zpojazdnená už nebola. Jej postupný zánik tak mohol nerušene prebiehať.
Pri prvom nápade prejsť ju som mal pár naivných predstáv, ktoré prišli do styku s tvrdou realitou a to:
- myslel som, že trať bude až na zarastenie v celku dobrom technickom stave, keďže niektoré jej časti sú viditeľné z jazdy autom, v tomto ma aj udržiavali niektoré názory, ktoré som prečítal, že by znova mohla byť spojazdnená,
- zarastenie nebude až také divoké, keďže iba končí zima,
- trať prejdem celú po jej telese.
Svoju púť som vykonal smerom z Poltára do Rimavskej Soboty a tak napriek tomu, že meranie trate prebieha opačným smerom, budem uvádzať jednotlivé body v následnosti, ako som k nim prichádzal.
Trať leží v mierne zvlnenom teréne, prechádza viacerými násypmi a zárezmi a pri obci Ožďany sa nachádza tunel. Daná do prevádzky bola v nasledujúcich etapách:
Ožďany - Poltár 6.11.1913
Ožďany - Rimavská Sobota 23.11.1913
Spoločne s východzou a konečnou stanicou má 9 zastávok. (zdroj www.vlaky.net)
Ako som už spomenul, svoju cestu som začal zo železničnej stanice Poltár.
Už však po príchode k železničnému priecestiu, kde sa trať odpája som zistil, že je úplne odpísaná a neobnoviteľná, čo znamenolo prvú ranu mojím predstavám. Pri výmene mechanických závor boli koľajnice spoločne s podvami úplne vytrhané a samotné teleso trate zničené.
Takto to pokračovalo riadny kus. Drevené podvaly, ktoré sa nachádzajú na celej trati a koľajnice ležali vedľa rozoraného železničného zvršku.
Tu sa nachádza aj prvý most.
Pokračoval som ďalej a postupne pribúdali aj podvaly, sem-tam aj koľajnice, väčšinou iba voľne položené. Predovšetkým v blízkosti križovania s poľnou cestou chýbali koľajnice vo veľkom rozsahu.
Taktiež sa zhusťovalo zarastenie. Na niektorých miestach vyzerala trať celkom nepriechodne, takže som skúšal zísť z násypu a prejsť poľom, to však bolo tak rozmočené, že som sa po chabých pokusoch prejsť a riadne zablatený vrátil na trať a radšej sa predieral húštinami plnými tŕňov. Tu som teda dostal ďalšie rany svojim predstavám a už mi bolo zrejmé, že trať po jej telese celú neprejdem, čo sa napokon aj potvrdilo.
Miestami boli v celku zachovalé hektometrovníky. Neboli však všetky.
Takto som sa postupne dostal k prvej zastávke Maštinec.
Za touto zastávkou zostali dokonca telegrafné stĺpy a trať tak z diaľky pôsobí autenticky.
Na priecestí sú ešte zachovalé dopravné značky križovania sa traťou.
V týchto miestach trať veľkým oblúkom obchádza kopec a smeruje do Hrnčiarskej Vsi. Tu som sa rozhodol trať opustiť a prejsť po ceste ponad trať a cez kopec k bývalej zastávke. Aj tu pôsobí z cesty trať veľmi zachovalo.
Pred vstupom do Hrnčiarskej Vsi sú osadené dopravné značky upozorňujúce na železničné priecestie.
Samotná zastávka však pôsobí tragicky a v podstate z nej nič nezostalo.
Kráčal som ďalej popri trati po poľnej ceste, keďže to bolo jednoduchšie ako predierať sa húštinou.
Dosť som sa tak od násypu vzďalil, ale neskôr som sa k trati znova pripojil.
Doteraz som nevidel žiadne zabezpečovacie zariadenie. Pred zastávkou Hrnčiarske Zalužany je iba podstavec bývalej návesti.
V koľajisku zastávky behali sliepky, stanica vyzerala ako z hororu a tak som nemal žiadnu chuť si ju bližšie z vnútra obzrieť.
Tu som začal rozmýšľať ako pôjdem ďalej, keďže som očakával veľké zarastenie v úseku do Oždian, ktoré vedie kopcovitým terénom. Zvedavosť ma však presvedčila a pokračoval som ďalej po trati smerom do Sušian. Tu pôsobila trať, aspoň z diaľky, zatiaľ najzachovalejším dojmom.
Ako som kráčal ďalej trať začala mierne stúpať. Vlnila sa kopírovaním svahu priľahlého kopca. Tu sa nachádzal aj prvý oporný múr.
Koľajnice sa striedali s prázdnymi podvalmi a ja som túto zmenu miestami až prestával vnímať.
Trať postupne viedla po násypoch.
Alebo sa vrezávala hlbokými zárezmi do svahov.
Po opustení takéhoto zárezu som prišiel do Ožďan. Tu ma privítalo niekoľko psov, ktorí sa s hlasným zúrivým brechaním rozbehli za mnou. Pridal som teda do kroku, našťastie zastavili, keď som prešiel cez most ponad hlavnú cestu.
Po niekoľkých minútach som dorazil k mostu cestného obchvatu. Pôsobil na mňa ako víťaz nad zničenou železnicou.
Ako som sa približoval k tunelu, zväčšovalo sa aj zarastenie a tiež množstvo prázdnych fľaší porozhadzovaných všade naokolo. Začal som mať mierny strach, či náhodou v tuneli nestretnem nejakú partiu, s ktorou by som mohol mať problémy. Nič také sa však nestalo a ja som ním v pohode prešiel. Jeho dĺžka je 160 m a mojím smerom zatáčal do ľava. Nachádzajú sa v ňom dve dvojice záchranných výklenkov.
Smerom od Dolných Záhoran nebol portál až tak veľmi zarastený ako z Ožďanskej strany.
Väčšmi však bola zarastená trať, tak som z nej zišiel a pokračoval lúkou popri násype. Počas mojej chôdze z húštiny trate vybehli tri srnky. Takto som minul zastávku Dolné Záhorany.
Ďalej som pokračoval po asfaltovej ceste a trať iba pozoroval.
Išiel som ďalej cestou, trať zatáčala doľava a strácala sa v lese. Rozhodol som sa prejsť les cestou a pri križovaní s traťou sa naň znova napojiť.
Obišiel som tak rómske sídlisko a postupne kráčal do Rimavskej Soboty. Tu ma čakalo ešte jedno nepríjemné prekvapenie v podobe dvoch chlapíkov s vreckami s toluénom na tvári. Pýtali cigarety, v čom som im nemohol vyhovieť a radšej som od nich behom upaľoval. Množstvo rôznych "sáčkov" porozhadzovaných po zemi ukazovalo, že trať je obľúbeným miestom pre týchto ľudí.
Postupne trať prekonáva terén viacerými mostami, najväčším nad riekou Rimava.
Takto vchádza do Rimavskej Soboty, kde sa nachádza aj jediná návesť, ktorá na trati zostala.
Pri križovaní cesty smerom na Jesenské som z trate zišiel. Sú tu ešte zostatky zabezpečovacieho zariadenia, avšak osadené iba dopravnými značkami.
Je smutné, ako táto trať skončila. Chápem ekonomické dôvody jej zrušenia, ale to ako pôsobí v teréne je katastrofálne. Niektoré jej časti by si zaslúžili pozornosť, ako napríklad tunel, ktorý by po sprístupnení mohol pôsobiť ako zaujímavá technická pamiatka. Alebo po trati urobiť náučný chodník. Takto zatiaľ pôsobí ako 30 kilometrov dlhé smetisko.
