Skutočne mi to tak pripadá po zhliadnutí niektorých reportáží, ktoré sú mi ponúkané ako celodenný súhrn najdôležitejších domácich a svetových udalostí. Všetko je podávané s vážnou tvárou, s jedinečným zanietením, s jedinou pravdou. A tú má vždy reportér.
Koľko významných odhalení som už takto videl a vždy zaručené, uvádzané vetou:
"Podarilo sa nám vypátrať, že... Iba u nás, to musíte vidieť."
Načo potom rôzni vyšetrovatelia. Tí sú aj tak o ničom, keď na to musel prísť redaktor.
Keby sa v Kambodži nevykoľajil vlak, asi by som musel vidieť ešte jednu reportáž naviac o nešťastnom dôchodcovi, ktorého po miliónty krát dobehli a obrali o dlho našporené peniaze, prípadne o rozprávajúcom psovi, alebo nezvyčajnej mačke, čo leží vedľa obľúbeného kanárika.
Taktiež dostanem tie najužitočnejšie rady, kde kúpim najčerstvejšiu zeleninu alebo ovocie, hoci trocha drahšie, ale ráno ešte natrhanú priamo zo záhradky. Nevýhodou je ešte aj to, že tovar je predávaný zo stolíkov, košíkov alebo vozíkov zaparkovaných vedľa hlavných cestných ťahov, po ktorých prejdú tisíce áut. Ale ráno to bolo ešte čerstvé a tie odporné hypermarkety ľudí iba okrádajú.
A k tomu smrteľný výraz moderátorky.
A znova - neuveriteľný nález. Pri ceste ležala srnka so zlomenou nohou - reportáž s celou rodinou, rozhovory, plač malej dcérky po vyliečení srnky a jej následnom pustení do lesa. A všetko to neskutočne dlhé.
V športe sa dozviem, že bývalá frajerka známeho jazdca F1 je modelka, ale na ktorom mieste v rebríčku sa nachádza to už mi nie je zdelené.
Keď skúsim priebežne prepnúť, modrooký moderátor mi podáva tie isté informácie, ale v inom televíznom formáte.
Rozmýšľam teda, kto je tu vlastne lepší investigatívny žurnalista a znova ma napadá otázka položená na začiatku.
