
Porcelánové misy sú zaprášené, asi sem nikto pravidelne nechodí. Prach sa usádzal pomaly, v narastajúcich vrstvách sledoval dianie v izbe a mapoval jej históriu. Za asistencie zeleného koberca, ktorý bolestne kričal pri každom kroku. Hrozivé obrazy na stenách ponuro hodnotia každý pohyb. Som si istá, že stačí naznačiť úsmev a nemilosrdne vás zrazia k zemi. Hľadia na svet cez svoj oklieštený rám, poznačený hladom červotočov. Uznávajú len modlitby, ktoré sa vznášajú vo vzduchu ako našuchorené oblaky. Ich slová sa strieborne lesknú a presvetľujú každý roh nielen izby, ale ja mňa. Mám chuť pobozkať tie zošúverené ruky, ktoré držia modlitebnú knižku. Jemne prejsť po vytŕčajúcich žilách a prehovoriť ich, aby ešte chvíľku pracovali podľa všeobecných pravidiel života. Kyslík cez pľúca do srdca a odtiaľ zase von. Bez zbytočných zastavení.
Odpovedám na otázky a snažím sa pýtať. Prečo sú v skrini odložené dokumenty o nežidovskom pôvode a prečo je na nich rok 1942. Na koho čaká ten skrčený svadobný klobúk. Na čo je dobrý citrón na chrbte. A kto je to dieťa na fotografii. Vráskavé líca sa usmejú. Nie, nevyhladia sa, nestratia sa, nevsiaknu do pokožky. Len sa rozlejú do úsmevu, roky lietajú v mysli ako vrabce. Občas ďobnú do nejakej spomienky, ale väčšinou sa len splašene naháňajú nad zožatým obilím.
Z izby najskôr zmizne žena s dlhými striebornými vlasmi. Potom sa stratia skrine, strážkyne tajomstiev a starých kabátov. Posteľ so siedmimi plachtami a štyrmi vankúšmi, ktorá vŕzga mi každom pohybe. Teraz sa mi však zdá, že skôr plače, trhanými zvukmi dáva najavo svoj žiaľ a náhlu samotu. Všetko musí postupne zmiznúť, pretože nastupuje nová éra. Má charakteristickú vôňu, ktorá sa vínnym muškám vôbec nepáči a spolu s červotočmi podniknú hromadný exodus. Toto miesto už nepoznám, zmenilo sa tak, ako som sa zmenila i ja. Kráčam na vysokých opätkoch a nepýtam sa na to, čo ma naozaj zaujíma. Do rúk chytím malú ruku, je mäkká a teplá. Teraz bude musieť dlho rásť, spoznávať a skúšať, kým príde čas, aby to všetko uchovalo v jednej izbe. Potom to rozdá, zapečie do lekvárových buchiet, poskladá do naškobených plachiet. Ja si zatiaľ sadnem do trávy. Budem čakať, kedy sa teraz zmení na potom.






