Albert Camus (Francúzsky existencialistický- sám sa zaňho nepovažuje- filozof a spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny, v románoch, drámach a esejách sa zamýšľal nad absurdnosťou ľudskej existencie a hľadal cesty úniku) sa narodil v roku 1913 v Mondovi v Alžírsku v rodine poľnohospodárskeho robotníka. Matka bola Španielka, otec Francúz. Spisovateľov otec však zahynul hneď na začiatku prvej svetovej vojny, už necelý rok po chlapcovom narodení. Rodina žila v skromných pomeroch, s finančnými problémami, ku ktorým sa neskôr pridružila aj Albertova choroba - tuberkulóza. Napriek finančným ťažkostiam vyštudoval Camus v Alžíri filozofiu. Proletársky pôvod a hmotne nepriaznivé podmienky počas štúdia ho priviedli k ľavicovým, socialistickým až komunistickým názorom na postavenie človeka v spoločnosti. Tento záujem však zostal len epizódou. Albert Camus bol humanista, dobre poznal humanistické tradície vo francúzskej literatúre. Tie stáli aj pri zrode jeho prozaických, dramatických i filozofických diel. Počas 2. svetovej vojny sa Camus aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji. Po roku 1945 bol šéfredaktorom časopisu Boj. Od roku 1947 sa venoval len literatúre. V roku 1957 dostal Nobelovu cenu. Zomrel pri dopravnej nehode v roku 1960 vo Villeblevin. Svoju filozofickú esej Mýtus o Sizyfovi (o ne-zmyselnosti života) vydal v roku 1942.
ESEJ O ABSURDNE
Camus sa pokúša odpovedať na základné filozofické otázky. V zhode so sartrovským existencializmom vychádza z tvrdenia o nejestvovaní boha a posmrtného života a teda z nezmyselnosti ľudskej existencie. Skúma východiská - úniky ako je samovražda, náboženská viera. Predkladá riešenie - revoltu proti neľudskosti absurdna, ktorá spočíva v živote „napriek všetkému".
Stelesnením absurdného hrdinu je pre spisovateľa starogrécky hrdina Sizyfos, zakladateľ a prvý kráľ Korintu. Je odsúdený z vôle bohov gúľať do vrchu ťažký balvan, ktorý vlastnou ťarchou stále padá späť. Tým, že si Sizyfos jasne uvedomuje márnosť, beznádejnosť svojho úsilia, no vytrváva v ňom, presahuje zdrvujúci osud a poznáva jediné šťastie, ktoré je človeku dostupné - slobodu.
Dôvodom Sizyfovho trestu bol fakt, že videl, ako Zeus uniesol riečnemu bohu dcéru Aiginu, a že o tom nemlčal. Obratne sa mu podarilo ujsť bohu smrti Tanatovi a zavrel ho do suda, čo spôsobilo nesmrteľnosť všetkých ľudí na zemi a následné nerešpektovanie bohov.
Zeus preto poslal Area- boha vojny, aby Tanata oslobodil. Tanatos uchvátil Sizyfovu dušu do podsvetia. Sizyfos predtým však povedal svojej žene Merope, aby nepriniesla pohrebnú obeť. Hádes, vládca podsvetia márne čakal na predpísané dary, a tak si dal zavolať Sizyfa. Ten ho presvedčil, nech ho pustí medzi živých, aby Merope dohovoril. Keď sa už z podsvetia dostal, nemienil sa vrátiť späť a užíval si život, ako najlepšie vedel. Hádes bol rozzúrený, a tak opäť poslal Tanata, ktorý tento krát vytrhol Sizyfovu dušu nadobro. Aby ľudia nenapodobňovali Sizyfov príklad, dostal exemplárny trest.
Absurdite by sa dalo vymyslieť veľa prívlastkov, definovať ju mnohými poučkami. Ja si vyberám tie najvýstižnejšie a mali by byť správne, keďže sú Camusove. Napríklad- absurdita je absurdný pocit, ktorý nie je možné opísať; alebo choroba ducha; či tvrdenie, že číha na každom kroku. Je to vlastne protirečenie ľudského JA a sveta a zároveň udržiava tento paradox. V okamihu, keď jedna zo strán zmizne, zanikne aj absurdno. Vyžaduje si stálu aktivitu vedomia, aby si naň človek zvykol ako na otlak.
Prvým príznakom absurdity je rozmýšľanie o ničom, teda stav , v ktorom sa prázdno stáva výrečné a donúti človeka položiť si otázku ,,Prečo?". V okamihu uvedomenia si absurdity sa priemernému človeku zrúti celý jeho svet stvorený z každodenných automatických zvykov, cíti sa cudzí voči vlastnému JA, o okolí už nehovoriac. Znamená koniec mechanična, ohlási sa prázdnota sveta. Vraj má štyri fázy. Prvou je spomínaný pocit prázdna, na ktorý plynule nadväzuje omrzenosť, hrôza a posledným štádiom je hnus.
Druhým príznakom je uvedomenie si času ako najväčšieho nepriateľa. Čas všetko nemilosrdne vymedzuje, teda aj ľudský život, na ktorého konci sa nachádza jediná nemenná, konštantná a absolútna istota- smrť. Vzniká rovnica: čas + existencia = smrť. Načo je potom dobrý život, ak pre chod tohto sveta neznamená nič, ani len toľko, čo pre púšť existencia jediného zrnka piesku. Lebo púšť bez piesku nebude púšťou, ale Zem zostane zemou aj bez ľudí. To je to absurdno, tá obmedzenosť a cudzota sveta, nastupujúca nevoľnosť z neľudskosti človeka, pantomímy mechanických úkonov. Až sa dvíha žalúdok z toho prudkého a nekonečného pádu JA pred sebou samým.
Ako jediné rozumné východisko zo znudeného a utrápeného života sa javí samovražda, ktorá je (podľa Camusa) skutočne vážnym filozofickým problémom. Je samovražda logickým vyústením absurdna? Nie je samovražda priznaním si prehry v boji s absurdnom? Dá sa vôbec proti nemu bojovať? Ja si myslím, že nie. Naopak. Malo by sa prijať a čakať na smrť, jedinú nádej všetkých dní života. Smrť zároveň predstavuje absolútnu slobodu od seba, myslenia, logiky, ktoré si človek osvojil, naučil sa ich používať, aplikovať na všetko a ktoré sa mu po zažití a v pocite absurdna zdajú tak ohavne obmedzujúce.
Zbavenie sa všetkých múrov zmyslov života postavených počas neho predstavuje spolu so smrťou skutočnú vnútornú slobodu. Je to skvelá príležitosť pre ľahostajné zabudnutie na pocit zodpovednosti za zajtrajšok, prestať sa obmedzovať časom. Tento čas- nečas sa dá využiť podľa vlastného uváženia. Buď si človek bude užívať každú chvíľu svojho zostávajúceho života ako najviac vládze, alebo ho prežije pasívne čakajúc na koniec. Dáma s kosou si tak, či tak každého nájde.
Čiže ak je zmyslom života jeho absurdnosť, tak potom je to úplne úžasný dôvod na smrť. Vlastne samotnú smrť možno považovať za zmysel života. Pre väčšinu ľudí to je neprijateľné, asi preto, že život je dobrý a smrť zlá, už je to tak vžité, takže dávať ich dokopy nemá žiaden význam (je to ako v matematike, kde deliť nulou sa nemá, lebo sa to nedá- čo je blud, lebo sa to dá, len tým nič nedosiahnem. Matikári sa vždy hnevali, keď som len tak pro forma napísala 42/ pri počítaní so zlomkami. Ich hnev si vysvetľujem tak, že majú strach z oxymoronov) a odjakživa stoja proti sebe.
Napadá mi ešte jeden typ zmyslov života, pre ktoré sa oplatí zomrieť. Nevyskytujú sa často a už vôbec nie u bežných ľudí. Takýmto zmyslom musí byť ušľachtilá vec, vznešený cieľ, ktorý svojmu pôvodcovi prinesie utrpenie, no napriek všetkému je presvedčený, že tá bolesť stojí za očakávaný výsledok (napr. Ježiš, Ján Hus, ...). títo dvaja boli naozaj obetaví, no ja si aj napriek účinku ich tragickej smrti myslím, že ľudia sú beštie, ktoré si nezaslúžia veriť v krajší posmrtný život. Po smrti nie je nič a všetci zhnijeme rovnako, či sme boli počas života ,,dobrý" alebo ,,zlý".
Nerozmýšľala by som, čo sa nazýva zmyslom života, lebo to má rovnaký význam ako delenie nulou. Jeho hľadanie je ešte beznádejnejšia a nezmyselnejšia činnosť ako gúľanie Sizyfovho kameňa do kopca. Tesne predtým ako ho človek už má, pochopí, aké je to zbytočné a rozplynie sa mu pred nosom presne tak, ako sa Sizyfovi za pár okamihov zgúľa jeho kameň späť na úpätie hory. Z toho vyplýva, že človek ako bytosť je absurdný a zmieri sa s tým, len keď to pochopí prijme ako fakt.
Na záver sa už len zmienim o tom, čo je pre mňa dôležité. Nedá sa to nazvať zmyslom života. Ale vedela by som si predstaviť, ako pre túto, nazvem to hodnotou, zomieram. Pre slobodu by som zomrela. Nič nemôže byť horšie ako žiť v neslobode, byť utláčaný, obmedzovaný, žiť ako v klietke, nemôcť sa spoľahnúť ani na to, že so všetkým môžem skoncovať ja sama.
Kristína Juričková
