Teraz by som sa chvíľu venovala tomu, čím som začala - deťom.
Vo verejnosti už dlhšie zaznievajú obavy zo zmien, ktoré by mohli mať za následok, povedané v skratke, jednoduché odoberanie detí z ich biologických rodín.
Na druhej strane vidím negatívne vplyvy a zmeny správania v rodinách a rôzne patologické javy v nich. Viem aj o vysokej miere kriminality a burcujúcich správach o organizovanom zločine. Obchod s ľuďmi vrátane detí a ich zneužívanie na otrockú prácu a sexuálne vykorisťovanie nadobúda už i v našom regióne obludné rozmery. Je nepochybné, že násilie sa dotýka oveľa väčšej skupiny detí, než si chceme pripustiť.
Aj preto som včera zorganizovala v Národnej rade SR diskusiu, na ktorú som pozvala všetkých poslancov, osobitne členov výboru pre sociálne veci a ako hlavných hostí ľudí, ktorí dlhé roky pracujú s týranými deťmi, denne sú konfrontovaní so zatajovaním a zahmlievaním skutočností, s neochotou pomáhať a niekedy aj uveriť.
Spoznať dôvody, prečo sú zmeny v zákonoch potrebné a zároveň získať ubezpečenie, že vyňatie dieťaťa z jeho vlastnej rodiny musí byť až posledným krokom po dlhočiznej ceste vtedy, keď už nie je iná možnosť pomoci deťom a nápravy v rodine, bolo pre mňa tým najcennejším, čo mi toto stretnutie prinieslo.
Koľko je vlastne takto ohrozených detí? Podľa štatistík je evidovaných ročne okolo 600 prípadov. To sú tie, na ktoré „sa príde", alebo ktoré sa prihlásia. Asi je každému jasné, že dieťa si traumu nesie v sebe celý život. Postarať sa, aby sa zahojila zjazvená duša a dieťa mohlo žiť normálny život, nie je jednoduché.
Je veľmi veľa takých detí, ktoré ani len nevedia, že násilie, zneužívanie a psychický teror, ktoré prežívajú, nie sú normálne a je potrebné mať silu o tom niekomu povedať. Je hrozivé, keď sa zneužívané dieťa zdôverí blízkemu človeku a ten odmietne prijať takúto správu, lebo ju chce utajiť aj sám pred sebou. Je neprípustné, aby sa takéto skutky tajili z dôvodu, že „my sme slušná rodina". Takýto pštrosí postoj nepomôže nikomu.
Podľa aktuálneho výskumu až 34% slovenských detí má skúsenosť s nejakým druhom násilia. Z toho síce nevyplýva, že všetky tieto deti sú týrané alebo zneužívané, ale zároveň tých zistených 600 detí ročne asi nie je úplné číslo. V skutočnosti ich je oveľa viac. Ak dieťa nebude vedieť rozlišovať, čo v poriadku je a čo nie, ak ich to správne a najmä vhodným a citlivým spôsobom v rámci prevencie nenaučíme rozlišovať, tých skrytých prípadov, ktoré sa nikdy nepodarí odhaliť, budú tisíce.
Nikto z týchto živých pomáhajúcich organizácií nechce robiť a ani dopustiť pohon na deti. Na to naša „sociálka" (a mimovládky už vôbec) naozaj nemajú čas, kapacity, ani peniaze. Ale ak sa k iniciatívnym návrhom zmien budeme stavať výhradne negatívne s tým, že „veď systém máme dobrý", tak vedzte, že to nie je celkom pravda a existujú priame dôkazy o tom, ako to u nás nefunguje ani pri ochrane detí. A teraz nemyslím iba na lapsusy, ktoré súvisia s medializovanými prípadmi čudných praktík našich orgánov, ale najmä na to, ako bezmocne stojíme nad prípadom a nevieme zasiahnuť. Mohlo by nám byť v budúcnosti ľúto aj tých možno len niekoľko prípadov, kde sme zasiahnuť mohli a neurobili sme nič.
„Nechajte maličkých prísť ku mne...". Vieme čo to znamená?
Zdieľam obavy ľudí, ktorí sa strachujú o to, akú výchovu a informácie ich deti dostanú v škole a z iných verejných zdrojov. Ale myslím aj na tých, ktorí sú naozaj v ohrození a dejú sa im nepredstaviteľne zlé veci už teraz, alebo sa k tomu schyľuje.
Prosím vás, verme ľuďom, ktorí obetujú svoj život v prospech iných, že deťom nechcú ublížiť. A my, politici, sľúbme, že budeme pozorní, opatrní a citliví pri schvaľovaní noriem, ktoré sa týkajú nielen, ale predovšetkým, tých maličkých.
Preto chcem poďakovať všetkým, ktorí prejavili záujem o túto tému. Vypočuli si obojstranné pripomienky, podnety. Som presvedčená, že takéto stretnutia majú zmysel a chcem ich robiť aj naďalej. Pretože najlepší záujem dieťaťa musí byť vždy „až na prvom mieste".
