Nebolo to prvé prijatie návštevy z nedemokratickej krajiny. Takýchto stretnutí mám za sebou viac. Opäť som si však raz pripomenula, že aj keď spoločnosť, v ktorej dnes žijeme nie je ideálna, je istotne oveľa lepšie ako to, čo sme tu mali pred 25 rokmi. Myslím, že najmä dnes, keď sme opäť svedkami vlády jednej strany (aj keď – s prednovembrovou situáciou sa to nedá porovnať), by sme mali byť veľmi ostražití aby sme azda do nejakej totality nenápadne neskĺzli.
Kubánci hovorili o tom, ako postupne – po nástupe Raúla na Fidelov „trón“ – v ich krajine dochádza k zmenám, ktoré sú však veľmi pomalé a len čiastkové. Dokonca sa vyjadrili, že slúžia ako zásterka na potvrdenie toho, že sa v krajine proces demokratizácie už začal. V obmedzenej miere môžu napríklad podnikať a takisto majú viac voľnosti pri cestovaní. Avšak pokiaľ ide o dodržiavanie ľudských práv – tam sa podľa nich nemení vôbec nič. Všetci traja – 36-ročná Luzbely Escobar Pérez, 26-ročný Victor Ariel González Celaya a 43-ročný Francis Sanchez Rodriguez – pridali osobné skúsenosti prenasledovania či vyhrážania štátnou bezpečnosťou. Som presvedčená o tom, že takéto rozhovory s Kubáncami, Bielorusmi, či Barmčanmi – jednoducho s ľuďmi, ktorí žijú v totalite aj dnes – by mali pravidelne absolvovať všetci spochybňovači demokracie.
Spomínate si na časy, keď aj u nás bolo toto bežné? Keď stačilo, že ste veriaci ako dôvod na vaše zatknutie? Keď stačilo aby sa niekto dozvedel, že máte „iný názor“? Žiť v diktatúre je hrozné a my sme na to na Slovensku prirýchlo zabudli.
Za to, že máme ako národ prikrátku pamäť, môže podľa mňa aj to, že sme sa dodnes s našou minulosťou riadne nevyrovnali . Že sme nemali ani ochotu, ani silu urobiť za všetkým hrubú čiaru. Že sme prenechali riadenie štátu na tých, ktorí nám roky navrávali, že všetci sú si síce rovní, ale oni sú predsa len rovnejší. Roky do nás hučali, že majetok štátu patrí všetkým a preto nemusíme byť k nemu zodpovední. Zodpovední za nás mali byť druhí, od nás sa len očakávalo, aby sme tíško počúvali. A z toho plynú mnohé problémy.
V roku 25. výročia Novembra 89 by sme mali tieto témy vyťahovať oveľa viac. Namiesto toho sme svedkami spochybňovania úlohy Ústavu pamäti národa, čudných rozsudkov súdov, mnohých nespravodlivostí, a takisto toho, že tí, čo sa kedysi mali dobre, sa majú dobre aj dnes. A na druhej strene rodiny tých, ktorí za minulého režimu trpeli, sa doteraz nedočkali satisfakcie. Aj preto som Kubáncom povedala, že chcem veriť, že ich príbeh bude trošku iný a že sa poučia z chýb, ktoré sme spravili tu v strednej Európe (pretože to nie je len problém Slovenska).
Ešte jedna podobnosť mi pri počúvaní ich rozprávania napadla. Nejde len o to, že socialistický režim prenasledoval oponentov. My sme veľmi rýchlo zabudli aj na to, v akej šedi a v nedostatku tovarov sme žili a ako to poznačilo naše rodiny. Kubánci žijú vo veľkej chudobe rovnako ako stále aj dnes niektorí Slováci. I tak som presvedčená, že u nás majú predsa len väčšiu šancu ako na Kube, práve kvôli slobode. Sociálne problémy vnímam veľmi citlivo a aj snaha hľadať riešenia bola jedným z motívov, prečo som sa vôbec rozhodla ísť do politiky. Skrátka, som hlboko presvedčená o tom, že aj nedokonalá demokracie je násobne lepšia ako akákoľvek totalita. Vážme si slobodu a využime, čo nám ponúka. A ponúka nám aj možnosť aktívne k zmene prispievať.
