Pred 46 rokmi prišli do Československa spriatelené vojská na tankoch, v plnej poľnej. A zabudli sa u nás dlhých 23 rokov. Celým generáciám, ktoré verili v to, že socializmus sa môže napraviť a mať ľudskú tvár, spôsobil august 68 hlbokú traumu. Napokon, nasledujúce 70tea 80te roky boli charakteristické najmä apatiou. Vtedajšie zriadenie – socializmus – zničil nejeden život, zasiahol do života nejednej rodiny. Komunisti majú, ako hovoria historické dokumenty, na svedomí viac vrážd a neprávostí ako fašisti. Naša pamäť je však akási krátka, veľmi rýchlo zabúdame, priam si nechceme pamätať čo sa dialo. A to sa nám môže vypomstiť na ďalších generáciách.
Každý rok si pripomíname významné dátumy. I tento by v nás mal rezonovať aby sme nezabudli, že nie všetci, ktorí sa tvária ako priatelia v skutočnosti nimi aj sú. Že nie každý, kto nám ponúka záchranu nás aj ochráni. (To platí aj pre dnešnú dobu.) Tí čo boli prenasledovaní pre svoje pravdivé slovo, prejav, vieru, tí čo odmietli oficiálnu doktrínu o ateizme, nemožnosť cestovať, nedostatok tovarov v obchodoch ako dôsledok plánovaného hospodárstva, si to predsa len uvedomujú viac... Mnohí z nich zakúsili väzenie či smrť. Za čo? Za to, že nešli s davom.
Vždy v lete sú o tomto čase médiá plné pripomienok, dobových fotografií, zvukových záznamov. Napriek tomu v našej spoločnosti stále nepochopiteľne počuť, že za socializmu bolo lepšie. Istoty, na ktoré si dnešní kritici spomínajú, boli v skutočnosti istotami? Boli istotami pre všetkých alebo iba pre vyvolených? Spútaná myseľ nemôže byť spokojná. No pamäť má tú vzácnu vlastnosť, že vytesňuje zlé a radšej ukladá dobré. Preto si nechceme pripomínať obdobie neslobody.
Áno, dnes sa nežije ľahko. Ani je som si nepredstavovala, že spoločnosť – slobodná spoločnosť –nebude schopná sebareflexie a aj po toľkých rokoch sa budeme utápať v nespravodlivosti a nebudeme vedieť riešiť na pohľad jednoduché problémy. Áno, sú aj ľudia, ku ktorým bol osud naozaj nespravodlivý. A áno, nemajú všetci rovnaké podmienky. Ale – to všetko môžeme meniť. Môžeme protestovať, poukazovať na problémy, žiadať nápravu. A to všetko bez toho, že by nám hrozilo väzenie. Demokracia nám dáva možnosť, podľa mňa dokonca povinnosť, konať.
Som štvrtý rok súčasťou politiky a vidím a cítim všetky zádrhle, no zároveň stále vidím cestu. Dnes je moderné nadávať na demokraciu, ale čo keby sme sa zamerali viac na tých, ktorí nás zastupujú a majú presadzovať dobré riešenia, či tak robia a ako to robia? Čo keby sme si naštudovali ako sa skutočne žilo v predchádzajúcom režime?
Máme pred sebou (stále v to verím)veľa zmien. A som presvedčená, že demokracia i takáto „kostrbatá“ a nedokonalá, je určite lepšia ako socializmus (ktorý ľudskú tvár mať nikdy nebude).
