Na východnom obzore sa objavia dve vzdialené postavy. Prichádzajú k nám z veľkej diaľky, zvedaví a s vážnym posolstvom. Postupne prechádzajú ulicami našich miest, pozorujú tváre ľudí, ich konanie a snažia sa porozumieť zmenám, ktoré v týchto končinách nastali za tú dobu čo boli preč. Ako by asi vnímali súčasné Slovensko? Páčilo by sa im tu? Boli by spokojní, s tým kam sme sa za tých 1150 rokov prepracovali? A ako by vnímali to, čo sa o nich učíme, ako sme naložili s ich odkazom a symbolmi, ktoré svojou prácou medzi nami zanechali?
Pravdepodobne by ich potešilo množstvo kostolov v každom kúte krajiny a to, že sa v nich môžeme zhovárať s Bohom naším vlastným jazykom. Možno by sa ale pýtali, či žijeme aj hodnoty, ktoré nám priniesli - či sú v nás alebo ich až príliš často zanechávame na prahu pri odchode z týchto svätostánkov. Sme si istí, že by neboli zhrození z toho aké mýty kolujú o ich živote a práci a z toho, ako málo o nich v skutočnosti vieme? Odpovede na tieto otázky môžeme asi len tušiť.
Za posledné storočie naša krajina prešla mnohými revolučnými zmenami. Veľa z nich sa nieslo v znamení hesiel rovnosti a slobody, ideí spravodlivosti a bratstva, spoločných hodnôt. Napriek tomu dnes až príliš často čelíme skutočnosti, ktorej veľkou súčasťou je elitárstvo, korupcia a individualizmus. Sú to hodnoty, ktoré majú svoj podiel na tom, že mnohí ľudia v našej krajine žijú svoje životy v neľahkých podmienkach. Ako by sa niekde v našom vývoji stala chyba a pre nás sa stalo dôležitejším mať ako byť a podľa toho súdime aj svoje okolie.
Prečo tieto veci spomínam v súvislosti s cyrilo-metodskou tradíciou? Pretože ich ústredným odkazom pre súčasnosť je ich výnimočná schopnosť spájať a zjednocovať. Svojho času vlastnou prácou dokázali spojiť východ a západ Európy, za čo ich aj pápež Ján Pavol II. vyhlásil za patrónov starého kontinentu. Aký to krásny príklad a vzor pre dnešnú Európu, zmietanú rozpormi v časoch krízy. Nad týmto posolstvom by sme sa mali zamyslieť v prvom rade my politici. Až príliš často sa vymedzujeme voči myšlienkam, postojom a názorom našich kolegov - konkurentov, pritom našou posvätnou úlohou je túto krajinu viesť a ľudí v nej spájať, nie rozdeľovať. Mali by sme sa aj my naučiť vzájomne si načúvať, pre dobro ľudí, ktorí v nás vložili svoju dôveru.
Vráťme sa ale späť k nášmu príbehu. K dvom bratom stojacim uprostred námestia jedného zo slovenských miest. Otočili by sa a vykročili na cestu domov alebo by usúdili, že tu ešte stále ostáva veľa nedokončenej práce? Že je potrebné preniesť odkaz ich práce zo stránok učebníc aj do našich životov, do správania a rozhodnutí každého z nás. Že musíme myslieť viac na to kým sme, než na to, koľko toho máme. Viac myslieť na dobro celej spoločnosti ako výhradne na svoje vlastné.
Nerobme z Cyrila a Metoda mytologické, rozprávkové bytosti. Vráťme ich radšej medzi nás, do života a pokúsme sa prijať ich odkaz, vieru a pokoru za svoju vlastnú.
