Nestačí len tých zopár rozbitých výkladov sviniam kapitalistickým. Ako si vôbec taký magor ako de Villepin, alebo Chirac môžu myslieť, že im Zmluva o prvom zamestnaní prejde? O čom to vôbec snívajú??? Jeho a všetkých ostatných tak predsa môžu poľahky zdierať a kedykoľvek vyhodiť. Nie ešte nikdy nerobil a nebude robiť hocičo, ale keď už, tak nech je to niečo poriadne a z takého džobu sa predsa nenechá len tak hocikedy vyliať. Tak to teda tým hajzlom neprejde. Pierre sa odtacká do kúpeľne, urobí si potrebu, spláchne špinavý záchod a jeho revolučné nahnevané myšlienky sa šíria ďalej. Pri umývaní zubov si ešte spomenie, ako doškriabal dva bavoráky a jeden peugeot 607 a ako hodil do výkladu butiku na rohu smetný kôš. Vo víre myšlienok mu napadne, že musí ešte rýchlo zavolať otcovi, nech mu pošle nejaké peniaze, kým odletí na služobku do filiálky podniku v Indonézii. Nebude žiť predsa ako žobrák a ako si tak vôbec môže hľadať prácu?! Pierre si zapáli Galuázku a už aj vytáča telefónne číslo. Merde, je obsadené. Je čas ísť niečo zjesť. Pierre si natiahne džínsi, sveter, obdraté sako a už trieli dolu schodmi (teda v rámci možností ubolenej hlavy). Ešte na schodoch mu kričí domovníčka, aby si nezabudol vybrať poštu a zaplatiť nájomné. „Do šľaka aj s Poľkou! Snáď mu nebude hovoriť v rodnej krajine, čo má robiť.“ Ako sa tak vyrúti z domu, skoro zvalí Angolčana, ktorý zbiera pozostatky včerajšej nepokojnej noci. Pierre len čosi zašomre a mieri do kaviarne na rohu. Neznáša síce tradície, ale croissanty a kávu tam robia zasrate dobre. Ani nestíha dofajčiť a už mu nesie na stôl obľúbené raňajky Nataša z Ukrajiny. Už je tu štvrtý rok, po francúzsky vie výborne a stále roznáša s úsmevom raňajky... „Asi nečítala Sartra, je to pakáž nevzdelaná!“, pomyslí si Pierre, no opäť mu už myšlienky blúdia k zákonu prvého kontraktu... : „Ako si môžu vôbec predstaviť vyhodiť niekoho do dvoch rokov len tak, bez udania dôvodu!! Neslýchané...“
„Cŕŕn“, jeho myšlienky preruší vyzváňanie mobilu. „Super, volá Michelle! U Thierriho je dôležité stretnutie. Bude sa rozoberať stratégia dnešného večerného protestu, vraj sa musia ešte vyrobiť nejaké plagáty a transparenty. Thierri navrhuje pre istotu aj nejaké molotovky. Nech tie svine vidia, že sa nedáme! Aj Michelle môže prísť. Došli jej peniaze z úradu a o malého Fidela sa môže postarať tá pekná au-pairka z nejakého Slovenska. Tá má vraj tri roboty. Hehe, to je nemožné, alebo musí fetovať. Vyzerá to na celkom príjemný deň, len nech sa ešte dovolám tomu fotrovi, musím nejaké prachy vrátiť Jacquesovi.“
Pierre zdvíha ruku na taxík, nastupuje a siikhovi v turbane vysvetľuje, ako sa dostane na rue de la Avantgarde. „Kto vôbec dovoľuje týmto čurákom šoférovať ?!“, myslí si : „Veď vie ledva vykoktať bon jour monsieur...“ Ale späť k dôležitým veciam. Tie rôzne drísty o konkurencii, globalizácii a katastrofálnej nezamestnanosti mladých. Pierre v duchu nadáva na vládu a taxík zastane medzitým na červenú. „Magori sprostí! Ako si to vôbec môžu dovoliť? Majú vládnuť tak, aby nikto neprišiel o svoje istoty. Nabudúce už budú chcieť, aby ťahali nadčasy.., Magori.“, usmeje sa pre seba Pierre a pomyslí si: „Veď to im tu nikto nebude robiť!“ Ale to už ho zaujme pekná tvár tej známej moskovskej modelky, ktorá sa pomaly odhaľuje spod nánosu saponátu pri umývaní výkladu dvoma pakistanskými robotníkmi. „Pekná je...“, pomyslí si Pierre a opäť ho rozčúli myšlienka... „Magori, kto vám tu za takých podmienok bude robiť.......“
