Vtáčia chrípka na ústupe

Už to neboli len neidentifikované čísla osôb v Indonézii, vo Vietname, či v Číne. Už to bol konkrétny štrnásťročný Ivan Čubrľjan z dediny na Kaukaze. Zrazu sme vedeli, že na východe Turecka existuje dedinka Aran a v nej rodina s hydinovou farmou, na ktorej sa nakazili z piatich, traja súrodenci. Zrazu sme poznali ich mená a koľko kusov operencov chovajú. Neprešli ani dva týždne a šup, srdce Európy stále viac zovieralo neúprosné laso smrtiaceho vírusu H5N1. Aj keď človek nelenil a milióny vtákov už Európu nikdy neopustili, vtáčia chrípka nie a nie zastaviť sa. Ale akosi postupne strácala na príťažlivosti. Ľudská zvedavosť a ten príjemný šíriaci sa strach zo špiku kostí o nepoznanom malom nepriateľovi, ktorý by rozsieval smrť, má svoje hranice. V dobe rýchleho infotaimentu nás nudí stále pozerať na mužov v ochranných oblekoch, ako vkladajú mŕtve vtáky do igelitových vreciek, či varujúci záver správ, že v prípade nezastavenia vírusu by po svete mohli zomrieť milióny ľudí. A čo tam po svete, ale priamo v Európe! Ľudia žijú ďalej, nezačali ani masívne vymierať aglomerácie, ani nezačali padať žaby z neba, či otvárať sa zem. A pravdou je, že k takej pohrome, ako na začiatku minulého storočia pri španielskej chrípke, ani nepríde. Je to síce skôr otázka na lekárov a virológov, ale predsa len hygienické návyky a medicína za tých osemdesiat rokov urobili veľký krok. Aj v prípade katastrofických odhadov by vo Veľkej Británii umrelo asi dvadsať tisíc ľudí. Aj keď možno cynicky, ale ide o smiešne číslo. Veď len koľko ľudí umrie na iné neduhy, či pri automobilových nehodách. A ešte nikto nezačal masívne vraždiť v rámci prevencie automobilových výrobcov a karanténne páliť vozoparky a automobilky. A pritom rozsievajú smrť v oveľa väčších dávkach. Takže sme si na vtáčiu chrípku postupne začali zvykať. Veľký spravodajský boom ešte zažijeme, keď tie nepríjemné zlé slobodné vtáky doletia do Spojených štátov. V rámci manévrov možno americká armáda opustí moslimský svet a začne s masovým odstrelom operencov. Bude nový nepriateľ a ľudia budú môcť uvoľniť svoju vnútornú túžbu zabíjať. S eticky čistým štítom pôjdu k zemi ďalšie milióny vtákov. Zvyšok tých najsilnejších opustí, možno Ameriku a nechá sa dokončiť v Ázii, ale príroda je silná a snáď niektoré opäť priletia do Európy, aby nám svojím príjemným štebotaním pripomenuli kúsok prírody a návratu jari v pretechnizovaných a kovových mestách cestou do práce. A dovtedy už bude mať ľudstvo novú mediálnu hrozbu, alebo nepriateľa číslo jeden. Zopár farmaceutických spoločností si nabalí dovtedy vrecká a milióny vystrašenejších si dajú pre istotu aplikovať vakcínu proti smrti. Treba ísť predsa ďalej. O vtáčej chrípke sa ešte isto dočítame veľa, ale už nie v takom množstve ako doteraz. Chýba jej istá dávka dramatickosti, moment prekvapenia a zdesenia. Isto, ako ľudí nás určite straší voľnosť vtákov lietať kamkoľvek bez hraníc, ale možno nás v tomto smere prestane baviť opäť sa raz hrať na bohov a necháme si vtáky lietať. Nebudeme panicky volať tiesňové číslo po vzhliadnutí mŕtvej kačky, či kury a možno aj opäť šťastné rodinky začnú kŕmiť nové generácie labutí, keďže ich rodičov zdesení a v strachu v zime 2006 ponechali žalostnému hladnému gagotaniu. A tie najsilnejšie operence prežijú a vrátia sa práve v odkaze našich predkov pri chorobách, s ktorými si nevedeli poradiť .... čo ťa nezabije, to ťa posilní.