Keď sa vojna skončila, všetka pozornosť sa obrátila k iným zverstvám a nešťastiam. Odrazu bolo všade ticho a pokoj. Čo sa však stalo s tými, ktorí vojnu prežili a ako žijú ďalej? A čo mŕtvi?
Jeden z najznámejších poľských reportérov Wojciech Tochman sa pôvodne vybral do Bosny pred pätnástimi rokmi kvôli celkom odlišnej téme. Chcel napísať knihu o zneužívaní bosnianskych dievčat americkými vojakmi. Potom sa ale jeho cesta skrížila s antropologičkou Ewou Klonowski, ktorá mu vnukla námet na úplne iný príbeh. V tom čase bolo päť rokov po vojne, no jej tieň bol stále veľmi silný. Ewa pracovala okrem iného aj v Bosne a Hercegovine, a za svoj život vykopala vyše dvetisíc tiel, ktoré sa stali obeťami vojen. Niektoré loví zo studní a jaskýň, iné vyhrabáva na smetisku a z masových hrobov. Následne na to dáva dohromady všetko, čo nájde, aby mohli mŕtveho identifikovať jeho pozostalí. Počas týchto pasáží budete pociťovať veľa konfrontácií medzi obdivom a skľúčenosťou. Existujú totiž tragédie, ktoré presahujú všetko, čo poznáme.
Tochman, ocenený viacerými cenami, je zároveň členom legendárnej skupiny reportérov Gazeta Wyborcza. Na územiach, kde zúrili vojny, strávil až dva roky. Vo svojej knihe, ktorá je rozsiahlou reportážou s názvom „Akoby si kameň jedla“, subjektívne zachytáva to, čo mal možnosť vidieť vo vojnovej a povojnovej Bosne. Má len vyše sto strán, no na sile a citlivosti jej to určite neuberá. Dáva v nej priestor predovšetkým na to, aby si čitateľ utvoril vlastnú predstavu a stal sa tak súčasťou príbehu. Veľakrát vás nechá potrápiť sa s vlastnými myšlienkami, ale v žiadnom prípade vám nebude vnucovať vlastný názor. O to horšie, stavia čitateľa do pozície pozorovateľa a čakateľa na to, čo bude nasledovať.
„Chlapci začali šalieť. Dávali si granáty do úst. Bum, raz-dva, strašný masaker. Hasan to urobil inak ako ostatní, priložil si granát k bruchu. Schúlil sa, takto, a bolo hotovo,“ otec opísal osud svojho syna, ktorý padol do srbskej pasce.
Celá kniha je doplnená o šokujúce spovede pozostalých, ktoré Tochman vyobrazuje bez ostychu a zbytočných zjemňujúcich výrazov. Väčšina z nich je skutočne len pre silné žalúdky. Počas čítania si veľakrát budete želať, aby tento strašný a hlavne nezmyselný konflikt s množstvom nevinných obetí bol len vymyslený, a nikdy predtým sa neudial. Aby to boli len výplody chorej fantázie a nie čerstvý vojenský konflikt, ktorý sa odohral len nedávno a dokonca v Európe. Je to memento pre nás a budúce generácie. Niektorí si tie udalosti jasne pamätajú, iní len matne. Zanechali však veľmi hlboké rany, ktoré stále bolia a krvácajú.
Sedia a pozerajú, každý vlastný film. Niekto však kričí, niekto sa smeje. Pozerá sa do zrkadla. Bije sa päsťami do tváre. Plače. Vypúli oči, ukazuje jazyk. Močí do trávy. Ďalší do nohavíc, vyteká mu to z nich. Niekto padá. Všetci sú hladní. Nikto ich nenavštevuje. Nikoho nemajú. Z času na čas príde niekto v bielom plášti, dá tabletku. Alebo nakričí. Strčí. A odíde.
Skutočné udalosti nás priťahujú a nútia zamýšľať sa nad tými, ktorí prežili. Práve tí sú svojim spôsobom prekliati po zbytok svojho života. Musia žiť so všetkými ťažobami a spomienkami na vojnu a svojich blízkych.
Veľmi dôležité je nezabudnúť na mŕtvych, no dôležitejšie je nezabudnúť na vrahov.
Alexandra Jurišová
