Tak to už asi u 15 ročných sestier býva. Nás, starších súrodencov, považuje za spiklencov rodičov, ktorí majú svoj trápny svet a starajú sa do toho, čo ich vôbec nemusí zaujímať. Keďže je medzi nami veľký vekový rozdiel, stojím automaticky na zlej strane barikády. A môj hlavný prínos do jej života tvorí šatník, z ktorého môže neobmedzene a bez poplatkov čerpať. Ja sa popri tom trénujem v postrehu (čo mi to zase zmizlo...a nemala som náhodou ešte jednu sukňu?) a mám o jeden dôvod viac na dopĺňanie zásob.
Ďalšia výhoda sporadickej komunikácie spočíva v tom, že ešte nie som taká stará, aby som si nepämatala teenagerské časy. Aj keď som na každého pôsobila bezproblémovo a nosila som domov len samé jednotky, tiež som tajne chodila na chaty, diskotéky a sem tam na blic. Keďže môj repertoár persuazívnych metód bol dosť rozsiahly a moja reputácia dodnes neutrpel žiadne vážne šrámy, máme tu ďalšiu oblasť, z ktorej môže mladšia sestra teoreticky čerpať.
A tým sa končí výpočet dôvodov, pre ktoré ma sestra oslovuje. Ale, pravdu povediac, tiež sa to nestáva často. Čakať pri požičiavaní vecí na výslovný súhlas majiteľa a pýtať si radu od staršej sestry je asi v komunite teenagerov považované za trápne a svedčí to o nezrelosti jedinca. Takže mi už ostáva len jedna možnosť ako so sestrou nadviazať priateľský (alebo aj nepriateľský) vzťah. Podplácanie!
No jasné, spravím to ako dedko. Ten dobre vie, čo platí na dnešnú mládež a tak okrem finančnej odmeny za birmovku sľúbil kúpiť aj nové, kresťanské kamarátky a podobne založeného priateľa (ale toho až za 10 rokov). Tomu hovorím duchovná podpora. Na tú, priznám sa, nemám. Ale aj tak sa posnažím vymyslieť ešte niečo ďalšie, čím možno v budúcnosti presvedčím sestru, že mať starších súrodencov nie je až také hrozné...
