Ten totiž patrí len mne a je bezpečne schovaný v prítmí vrchnej zásuvky môjho stola. Je o niečo menší ako je u levov bežné a jeho hriva nemá zlatohnedú, ale bielu farbu.
Môj lev je nakreslený zle zastrúhanou ceruzkou, čo mu však na kvalitách nič neuberá. Pokojne sedí uprostred neviditeľnej celulózovej džungle a potmehúdsky sa usmieva. Vie, že je v nej naväčším zvieraťom, že je jej kráľom. Vedľa neho ležérne postáva dievča a hľadká ho po šiji. Lev nezúri, určite sa nechystá zaútočiť. Je to evidentne skrotený lev - ľudomil.
Schopnosť akrobatických kúskov je u môjho leva dosť obmedzená, vzhľadom na kresliarske schopnosti autora. Jeho stvoriteľ totiž nebol v kreslení veľmi zručný. Lev je trošku roztrasený, ale pôsobí tak milo naivne a detsky, že mu túto malú nedokonalosť rada prepáčim.
Čo si na mojom levovi najviac cením, je jeho oddanosť. Aj keď v telke tvrdia, že lev sa skrotiť nedá, mne sa to podarilo. Viem že ma bude vždy čakať vo vrchnej zásuvke a aj to, že ma nikdy neuhryzne do prsta. Viem, že vždy keď sa na môjho leva pozriem, uprie na mňa veľké čierne oči a pripomenie mi, že ma má niekto rád.
Ten, kto mi leva daroval možno netušil ako si ho zamilujem. Ale ja som sa doňho doslova zbláznila. Bol to môj prvý lev. Ten najkrajší na svete.
