Už keď som bola malá, zaujímalo ma, kam sa podejú všetci tí zlí ľudia, keď zomrú. Chcela som vedieť, či budú tlieť v pánbožkovej pahrebe a či ich budú čerti pichať do zadku rôznymi nástrojmi určenými na obrábanie záhradky. Alebo či si budú len tak polihovať pri rozpálených krboch a hrať mariáš pri poháriku nejakej liehoviny. Chcela som vedieť, či je tam naozaj tak zle, ako nám hovorili v kostole a či sa pekelníkom nedá nejako prešmyknúť pomedzi prsty. Na tú zvedavosť som mala veľmi dobrý dôvod.
Bol ním dosť nepríjemný fakt, s ktorým ma oboznámil dedko: moji rodičia prídu do pekla!(teda ak sa nestane zázrak a mi ich svojimi činmi neobrátime na katolícku vieru). Ako vnímavé dieťa som pochopila, že tudy cesta nevede a začala som rozmýšľať ako ich predsa len zachrániť od pekelného ohňa. Tak som začala pátrať.
Odpovede som hľadala kde sa dalo a keď sa mi do rany dostal niekto kompetentný, pýtala som sa. Uspokojivé vysvetlenie som síce nenašla, ale narazila som na zaujímavé postrehy a názory, ktoré trochu zmenili môj pohľad na svet.
Zamyslite sa nad tým od začiatku...alebo od konca. Zomrieme. Za čo nás budú súdiť? Za hriechy...aha. Takže milujúci otec rodiny sa zvezie výťahom do suterénu len preto, že nechodil do kostola. A masový vrah, ktorí si pred smrťou uľaví na duši sa vyvezie až pod plafón. Aspoň tak nejak nám to v škole tvrdili. Neverím.
Boh je nekonečne milosrdný. OK. Keď je tak, mal by odpustiť každému. Úplne každému a všetko. Nemal by brať ohľady na to, či je niekto ateista, katolík, žid, moslim alebo čo ja viem kto. Aj samovražený atentátnik zomrel za Boha. Ibaže pod tlakom fanatických vodcov si jeho vymytý mozog neuvedomil, že Bohu sa to až tak páčiť nemusí. Má ísť teda rovno z jedného pekla do druhého? Boh mu odpustí. Na to sa spolieham.
Ale čo ak predsa len neodpustí? Zvezieme sa do pekla. A čo tam uvidíme? Mám jednu predtavu, ktorá je vzdialená horiacemu kotlu a rohatým čertom. Dosť nepríjemnú predstavu. Že neuvidíme nič. Predstavte si nič...navždy. Nekonečno je pojem sám o sebe desivý. Nekonečné nič je ešte desivejšie. Ten kto mal všetko, nebude mať nič. Ten kto nemal nič, bude mať všetko. Tak kde potom budú elitní príslušníci všetkých pozemských cikví?
Ale možno to nič nie je nekonečné. Možno tak len pôsobí a čaká kým v ňom nájdeme niečo, čo ho dokáže zmeniť. Kým dozrieme natoľko, aby sme sa mohli pohnúť ďalej...niekam. Nekonečno je predsa len dlhý čas na premýšľanie. Kto nepremýšľal za živa, nech sa nad sebou zamyslí po smrti.
Otázkou je, či to ešte po smrti budeme my, či si vôbec zo sebou prinesiem niečo z tohto života.Dajme tomu, že áno. V tom prípade si viem predstaviť peklo, ale nie raj. Ako môže byť raj rajom, keď v ňom nenájdete tých, ktorých ste milovali? Nestal by sa potom raj peklom?V opačnom prípade (teda ak si z pozemského života neberiete nič) stráca zmysel peklo. Zaujímavý paradox.
Takže mám tu celú kopu dohadov a žiadne odpovede. Peklo pôsobí ako zadostučinenie pre spravodlivých a výstraha pre hriešnikov. Ale kto mi povie, čo to peklo vlastne je? A nežijeme v ňom už teraz?
