Vyrástla som v "bezbožnej" rodine. Mamu k náboženstvu nikto nikdy neviedol a otca k nemu zase viedli až príliš. A všetkého veľa škodí. Veru tak, dedko sa v tomto smere činil aj na nás - vnúčatách. Už od malička sa nám všetkými možnými prostriedkami snažil vštepiť, že treba chodiť do kostelíčka, počúvat pána farárka, čítat enem náboženské knižky a prosit ducha svatého o milost. Tak som aj činila. Ale viac než večná spása, bola mojou motiváciu láska k blížnemu (čiže dedkovi). Keď videl, ako sa aj napriek tatíčkovým a mamičkiným nevereckým rečiam držím jeho rád, mohol spávať s pokojným svedomím a vedomím, že sa v tem ráji šetci pjekne stretneme. Predstava dedkovej spokojnosť však predsa len nebola tým jediným dôvodom, prečo som chodila do kostelíčka chodila. Zaujímavá bola aj predstava hostiny po prvom svätom prijímaní a lákadlom boli aj kolky na fare, ktoré chodili hrávať chalani z céčky. Pán farár vedel ako deti dostať do kostola. A účel predsa svätí prostriedky.Zásadný obrat nastal po výmene dedinského farára. Toho nášho pre zásluhy prevelili niekam na lepšie a bez slobodných volieb a verejnej diskusie nám pridelili farárka nového. A ten mal o prístupe k deťom, a farníkom všeobecne, iné názory. Bratríčkovaniu a ústretovosti urobil rázny koniec. Farár má byť autoritou a nie nejakým kamošom. A fara je posväťné miesto, kam sa chodí výlučne na konzultácie s vyššou mocou. Tak nám ujo farár zrušil kolky aj hostiny, faru zamkol na 5 zámkov a na dvere si vylepil úradné hodiny. Ja som si dovtedy myslela, že u pána Boha majú otvorené stále. Ale pre pobočky asi platia iné pravidlá...Dedkovi to na chuti chodiť do kostola, na rozdiel odo mňa, vôbec neubralo. A tak som akosi zo zotrvačnosti nasledovala jeho príklad. Aj keď kázne s diktátorským podtónom sa mi už v 12 rokoch zdali trochu nevhodné a ani z ďaleka nepripomínali tie, ktoré som počula predtým. Na to, aby som precitla úplne, stačilo málo. Alebo to až tak málo nebolo?Ako vždy pred Veľkou nocou, vybrala som sa na spoveď. Dnes sa to môže zdať neuveriteľné, ale v ten aprílový deň bolo celkom teplo. Tak ma mama obliekla do pekných šiat s MickeyMausom na hrudi. Bola som na ne patrične hrdá, lebo také nemala ani spolužiačka, ktorej všetko oblečenie posielala teta z Nemecka.Vošla som do spovednice a vyrozprávala som farárkovi mojich 5 detských hriechov...koľko omší som nestihla, že som nadávala bratovi, že som susedovi ukradla spoza plota jahodu a že som spolužiačku ťahala za cop. Pokorne som čakala na rozhrešenie, ale namiesto neho som dostala dobrý šok. Pán farár skritizoval moje pekné šaty a pohrozil mi, aby som si ich už viac nedávala. Vraj sú príliš nemravné a dráždia chlapcov. Ostala som ako oparená. Mala som 12 a len približnú predstav o tom, čo koho dráždi. A akokoľvek neskúsená a naivná som vtedy bola (nuž - vážne som netušila že existujú aj pedofili, ktorým sa možno páčia dievčatká v červených šatách), moje prekvapenie a asi aj rozhorčenie stále považujem za oprávnené. Odvtedy som na spovedi nebola. A moje návštevy kostola sa postupne stávali menej častými. Keď pán farár, hlásajúc v škole lásku k blížnemu, udrel moju 8-ročnú sestru, zanevrela som úplne. Nie na Boha, ale na jeho pobočníkov. Najmä na tých, ktorí pracujú len v úradných hodinách a zakazujú deťom byť deťmi.
Prečo nechodím na spoveď
Spoveď je pre katolíkov asi niečo ako očista duše. Vyzerá to úplne jednoducho. Raz za čas (a nárazovo pred významnými sviatkami) zaskočia na pokec k ujovi farárovi, vyrozprávajú sa zo všetkch svojich hriechov, trápení, čiernych myšlienok, pokecajú možno aj o tom čo je nové v kostole a nakoniec pokorne prijmú uložený trest. Takých 20 otčenášov je pre priemerného hriešnika akurát. To zvládne každý. Taká spoveď, za ktorú sa platí vatikánskou menou je teda omnoho lacnejšia ako psychoterapia a navyše ponúka pridanú hodnotu - väčnú spásu. Napriek tomu sa jej od svojich 12 rokov vyhýbam ako čert krížu.