Pred Veľkou nocou som musel letieť z Hamburgu a tam som sa musel presunúť vlakom. Opisovať úroveň cestovania vlakom v Nemecku by vydalo na ďaľší článok, jednoducho veľmi pohodlné. Samozrejmosťou je možnosť nákupu cestovného lístku cez internet (platí systém ako pri lietaní, čím skôr kúpim, tým lacnejšie). Vo vlakoch typu ICE je samozrejmosťou internet a tzv."opakovač" pre zosilnenie signálu pre mobilné telefóny, reštauračný vozeň, ktorý vyzerá ako reštaurácia a toalety na ktoré sa nebojíte vôjsť a to rovno dvakrát vedľa seba.Prechody medzi vagónmi prakticky neexistujú, máte pocit, že celý vlak je jeden veľký vagón.
Lístok som si zmenil deň pred odchodom o hodinu skôr, lebo som mal strach, že vlak bude meškať, keďže idú sviatky a presúva sa veľké množstvo ľudí a vlaková súprava vyrazila z Mnichova, čo je dobrých 600 km od Hannoveru. Nemeškal ani o minútu, zaujímavé bolo, že spojili dve ICE súpravy, to som predtým ešte nevidel. Lístok som si pôvodne kúpil cez internet, ale nevedel som, či mi bude platiť aj spoj ktorý ide o hodinu skôr, tak som šiel na stanicu "vystáť si" radu. Príjemné bolo, že hneď pri vchode bol automat na "čakacie" lístky, ktorý mal len dve tlačidlá -( 1.Cestujem ešte dnes,resp. vlak mi za chvíľu odchádza a 2.Ostatní cestujúci). Zvolil som druhú možnosť, usadil sa na kožený gauč a pozeral na "nisasporte" kedy sa objaví moje číslo, zvyšok bola formalita, žiadny problém.
Hneď po nástupe do vlaku sa nedala prehliadnuť skupina mladých ľudí, ktorí mi pripomenuli metalovú mládež z mojej mladosti a ktorí boli trochu hlučnejší a zjavne sa tešili na výlet do Hamburgu (jedno z najkrajších miest aké som videl). Vzápätí nastúpil slepec (je úple bežné, že takto posthnutí ľudia sa pohybujú po Nemecku, v rámci svojich možností, bez problémov a obmedzení) a overoval si u mládežníkov v ktorom je vagóne. Žial bol v šiestom a miestenku mal do prvého. Ešte sa spýtal ktorým smerom je prvý vagón, čo mu mládežníci hneď poradili. Čo ma potešilo, bolo, že jeden z mládežníkov sa hneď spýtal, či ho môže do toho vagónu odprevadiť, čo slepec rád uvítal.
Chvíľu na to vošiel príslušník polície a spýtal sa ma, či pri stole, kde som sedel sám, mám voľno, s čím som nemohol nesúhlasiť. Jeho prítomnosť nikoho nezarazila, mládežníci ďalej pokračovali v hlasitom rozhovore. Chvílľu na to prišlo za príslušníkom asi 14-ročné dievča s otázkou, či by jej nepožičal prepisku, lebo chce lúštiť sudoku a že on isto nejakú má! Len sa usmial a povedal jej, aby mu ju nezabudla vrátiť. Toto nebolo prvý krát v Nemecku či Rakúsku, čo som videl, že z polície nejde apriory strach. Videl som policajtov odviesť turistu ktorý zablúdil služobným autom, pomôcť staršej žene cez prechod, ale aj vyberanie pokút za prekročenú rýchlosť, keď príslušníci boli vecní, bez nátlaku a zastrašovania, keď účtovali najnižšiu sadzbu, pretože vodič podľa údajov z počítača nemal predchádzajúci záznam.
Pomáhať a chrániť ! , alebo niečo podobné je už na slovenských policajných autách. Potešilo by ma, keby sa naplnila skutková podstata tohto textu :-)
