Cestovanie SAD

Prezidentom nie je žiadny ľudom, či parlamentom zvolený zástupca. Prezidenta dosadila tretia strana! Áno, boli to ľudia na vyšších miestach, ktorí nám ho pridelili. Voláme ho hovorovo a úplne jednoducho vodič. Je prísny, zamračený a zaťažený na peniaze. Vždy ich poráta do posledného haliera. Ak nie ste pripravený na sumu, ktorú požaduje za vstup na svoje územie, alebo mu ju nepodávate dostatočne rýchlo, máte „po chlebe“. Zazrie a zúrivo zafuní popod nos. Človek – teda ja - sa v tej chvíli snaží najviac na svete. (Ja fakt nemôžem za tie nepraktické kabelky, kde sa mi neustále strácajú všetky veci. Nikdy nedokážem vybrať vec, ktorú najviac potrebujem na prvý krát.)Konečne som dnu! Zajasám v duchu a bystrým orlím zrakom hľadám voľné miesto. Ak sa nejaké v mojom zornom poli zjaví, musím ho mať. Nedá sa nič robiť, nemienim hodinu stáť na vlastných nohách (keby tak boli k dispozícii aspoň cudzie) a poskakovať v každej zákrute a na každom výmoli. A už sedím. V duchu sa teším aké mám šťastie. Veru, ani výhra v športke by ma tak nevedela potešiť.Teraz nastáva vhodná chvíľa poobzerať sa po spolucestujúcich – ďalších šťastlivcoch, čo sa dostali do autobusu. Je skutočne zaujímavé aké rôzne typy sedia v pokoji vedľa seba. Staršia pani, aj mladý puberťák s discmanom na ušiach – v tomto prípade opäť ušetrím, lebo počúvam „príjemnú“ hard rockovú hudbu z jeho slúchadiel, mladá žena v minisukni aj chlapík v obleku – tipujem ho na nejakého zamestnanca v banke, lebo sa tvári dosť škrobene. Samozrejme nemôžem opisovať všetkých. Sedadlá sú prednostne rozchytané a ostatní nešťastníci, ktorí nastupujú majú jednoducho smolu. Musia postupovať ďalej. A ďalej a ďalej. Videli ste niekedy sardinky pekne naskladané v konzerve? Presne tak to vyzerá v diaľkových linkách, len medzi cestujúcimi nie sú žiadne medzery – ani vzduchové.Vodič, zhodnotí situáciu na nástupišti a keď tam zbadá ešte 10 chudáčikov s prosiacimi očami, má čo robiť. Je to síce tvrdý chlap, ale chce pomôcť ako sa dá. Postaví sa , otočí k zadnej časti autobusu a hromovým hlasom zreve: „Postupujte ďalej!!! Ešte sú tu ľudia!“A tak sa všetci čo sú v autobuse (samozrejme na „stojáka“) posunú o 5 centimetrov, vodič zopakuje svoju výzvu ešte tak 2 krát. Týmto trikom získa miesto pre 10 chudáčikov z nástupišťa. Niektorí sú síce nalepený na oknách, dverách a vodičovi, ale dá sa to zvládnuť. Veď aj tak nezvykne používať všetky rýchlosti. No, a môžeme štartovať. Podarí sa to až na 3 krát, ale hlavne že sa nakoniec pohneme. Na zastávkach cestou z mesta ešte zvykneme nabrať 2-3 dobrovoľníkov. Dýchať sa tu síce veľmi nedá, ale cestu domov si viem skutočne vychutnať. Pozerám si domy, cesty, polia mihajúce sa okolo obrovskou rýchlosťou – tak okolo 50km/h, resp. spím. To je moja najobľúbenejšia činnosť. Skutočne mám najradšej dobrákov, ktorí keď si chcú prisadnúť (a vidia že spím), tak sa opýtajú poriadne zvýšeným hlasom: „Máte tu voľno?“ Čo už, nemôžu byť všetci ako ja, dobrí, milí, ohľaduplní, chápaví, atď. Ja sa nerada chválim, takže dosť už o mne.V prvých troch dedinách vystúpi asi 10 cestujúcich, vo štvrtej vystúpi asi 5, ale nastúpi ľubovoľné množstvo. Hádanka pre Einsteina: „Koľko ľudí dokáže prežiť – bez ujmy na zdraví – cestu domov?“Blížime sa teda k cieľovej zastávke – pre mňa, lebo tam chcem vystúpiť. Ale je to zrada. Je to jedna zastávka pred autobusovou stanicou a nie každý vodič tam zastaví, je to vecou slobodnej voľby. Takže musím byť pripravená včas vyštartovať k dverám, šikovne popreskakovať rupsaky našej mládeže cestujúcej z internátov a prekĺznuť pomedzi ľudí v uličke. Málokto sa chce uhnúť. Takže som už pri dverách v správnej chvíli spomaleným pohybom stláčam zvonček nad hlavou – vždy si to predstavujem ako keď dá športovec rozhodujúci gól. Po chvíli autobus skutočne zastavuje a ja šťastne vyskočím. Áno, čerstvý vzduch. Som vonku. Skontrolujem sa, koľko gombíkov si to odnieslo dnes a či som nič nezabudla.Ok. Môžem ísť domov.