Piatok. Január s poradovým číslom 29. Deň, na ktorý som sa tešil od 10. augusta 2015, kedy som si kúpil letenku do Bangkoku. Slovo dalo status, status dal komentár, komentár dal chat a zrazu sme na to boli dvaja. Ona potom zlákala ju, ja som zlanáril jeho a z dvoch sa stali štyria.
Piatok. Krátko po 14:30. Do Budapešti sme chceli vyraziť o 14:00, ale mea culpa – zvyknem sa šuchtať a tú kávu na cestu som si nemohol odpustiť. Vzhľadom na to, že som sa ňou pokrstil na prvej zákrute, tak asi aj mohol. Nevadí, po piatich mesiacoch čakania ideme do Thajska, všetko precízne naplánované, toto mi náladu nepokazí. Navyše, s blížiacim sa odletom mi končila krutá diéta, budú pekné fotky = úsmev na tvári, tehličky na bruchu.
Slovensko-maďarské hranice, kupujeme diaľničnú známku. „Aha, to je Žigo Pálffy.“ Toto sa bez „selfie“ nemohlo zaobísť. Prechádzame hranice, strácam signál, chvíľka napätia ... fúúú ... stihol som to uploadnúť, pred očami sa mi pretáčajú lajky, ego ukojené, dovolenka má zmysel.
Budapešť. Celú cestu počasie ako z katalógu, ale sme v Maďarsku, tu, zrejme, tiež nikto nič negarantuje. Hmla ako svet. V podvedomí tuším problém, ale upokojujem sa, hoci fakty svedčia proti mne – na budapeštianskom letisku som bol len raz a aj to vtedy, keď sme leteli z Londýna do Bratislavy a pre hmlu sme museli pristáť práve tu. Nevadí, nejako bolo, nejako bude, lietadlo by nemalo mať problém vzlietnuť i počas hustej hmly.
Letisková hala. Začínajú komplikácie. Je 17:10, odlietame o 20:10 a naše lietadlo je v Minsku. Ak pilot nie je Fernando Alonso, asi to načas nedáme. Nedali sme, let presunuli na nasledujúci deň o 10:30. Čo teraz? Príčinou je počasie, na ubytovanie nemáme nárok. Narýchlo bookujeme penzión štyri kilometre od letiska a zháňame taxi. Nedarí sa, dostanem „fenomenálny“ nápad – skúsme Uber. Skúsili sme, je na ceste. Vyjdeme pred halu, strácam wi-fi signál = strácam spojenie so šoférom. Rýchlo naspäť do haly. Maca kráča a ťuká do mobilu. Betónový panel a kotrmelec, za ktorý by sa nehanbil ani profi gymnasta. „Si OK?“ „Som.“ Nie je. Bolí ju prst, točí sa jej hlava, čupne si a následne omdlie. Kričím na celé letisko: „Help, please help, we need a doctor.“ Prítomní sú presvedčení, že si robím srandu, inak si ťažko vysvetliť tie pohľady. Nerobím, ona je naozaj v bezvedomí. Pribieha nejaká mladá žena, angličtina je pre ňu rovnako cudzí pojem ako oficiálny jazyk Burundi. Áno, angličtina je jedným z oficiálnych jazykov Burundi.
Maca sa, našťastie, preberá. Prichádzajú policajti, pre istotu vo dvojici. Jeden nevie po anglicky, druhý je tiež policajt. Ruky, nohy, tarotové karty, pochopili, že treba volať lekárov. Prišli, vyšetrili a stanovili diagnózu - pravdepodobne zlomený ukazovák na pravej ruke a ľahký otras mozgu. Treba ísť do nemocnice, do sanitky s ňou môže len jedna osoba. Pôjde Aďa, my s Majom sa presunieme na ubikáciu a počkáme ich tam. Sanitka dorazila bleskovo, netrvalo to viac ako 75 minút.
Sedíme na izbe v staršom, ale čistom dome. Netušíme, čo sa v nemocnici deje, ale máme wi-fi, takže sme sa už asi dve hodiny nerozprávali. Na čo? Veď máme virtuálny svet. SMS od Adi – ide o komplikovanú fraktúru, bude potrebná operácia, do Thajska s nami nejde. Verím, že je to len zlý vtip. Nie je. Prišli asi po 4 hodinách, čo sme sa naposledy videli. Znáša to hrdinsky, ja nie, boli aj slzičky.
Budíček o 06:30, na letisku máme byť o 07:30. Hmla je ešte hustejšia ako v piatok večer. Opäť šípim problémy, niekedy by som sa mohol aj mýliť. Let sa presúva – z 10:30 na 12:30. Nie naposledy. S Macou sme sa medzitým rozlúčili, prišla pre ňu Veronika. Stále to znáša hrdinsky, my máme chuť sa na celé Thajsko vy....ť. Na letisku sa formuje revolučné hnutie. Nikto nás o ničom neinformuje, let presunuli na 15:30.
Sedíme v lietadle. Neverím. Začnem, keď Číňanka vedľa mňa začne mľaskať a poťahovať sople. Do toho pokašliava. Horšie to už byť nemôže. Môže. Na obrazovke mi nefunguje zvuk, mľaskanie, kašlanie a poťahovanie sopľov si užijem deväť a pol hodiny. Nech žije Air China!
Peking! Máme za sebou už viac ako polovicu. V hlavnom meste Číny mínus 13 a „len“ 12 hodín na prestup. Zimné bundy sme nechali u Veroniky v aute, nech nám nezavadzajú. Asi do mesta teda nepôjdeme. „Aha, Burger King, poďme tam.“ Išli sme. Strávili ste už niekedy cca. 9 – 10 hodín v jednom Burger Kingu? My áno. Spoznali sme Juraja a Janku. Fajn ľudia, po návrate dáme meeting v Bratislave. Krátko pred odletom sa dozvedáme, že sme mali nárok na hotel. Super, len nám to akosi nikto nepovedal. Niektorým áno, nám nie. Nech žije Air China!
Bangkok, letisko. Je krátko pred polnocou miestneho času. Nedeľa, 31. januára. Sme na mieste, trvalo to len nekonečno času. Berieme batožinu, lúčime sa s Jurajom a Jankou a ideme si nájsť taxík. Prebehlo to hladko, rovnako ako zapnutie taxametra. Šofér je lokálny majster F1 alebo si s nami len plní pretekárske sny. Je približne 01:30. Dorazili sme na Khao San Road. Nikdy pred tým som tu naživo nebol, ale na obrázku som to videl, snáď, stokrát. Dávame si prvú thajskú „selfie“. Žiaľ, v trojici, Maca s nami naozaj nie je.
Dorazili sme na izbu. Vyzerá oveľa lepšie, ako som čakal. Pripájam sa na net, uploadujem foto, naskakujú lajky. Ego ukojené, úsmev na tvári, túto dovolenku nám už nič nepokazí. S odstupom času sa smejem – väčšiu blbosť som už dávno nepovedal.
