Takými dokumentmi sú aj projekty českej dokumentaristky Heleny Třeštíkovej Manželské etudy a Manželské etudy po 20 rokoch, ktoré spoločne tvoria výnimočný celok, v ktorom má divák možnosť sledovať 25 rokov života šiestich manželských párov v koncentrovanej podobe približne dvojhodinových dokumentov. Sú to obyčajné životné príbehy obyčajných ľudí, ktorí (každý svojim spôsobom) čelia svojmu osudu. Tie, ktoré som videl, sú skôr trpké než sladké, a vieru v inštitúciu manželstva vám určite neposilia. Nič to však nemení na tom, že sú fascinujúce.
Včera som si pozrel jednu z Manželských etud, ktorú som si nahral počas prázdninového reprízovania dokumentov na ČT2. Práve príbeh, pôvodne nazvaný Jiří a Marcela, ktorý sa rýchlo zmenil na príbeh Marcely, je tým najsilnejším z už aj tak nadpriemerne pôsobivej kolekcie. Silný dojem, ktorý vo mne zanechal, hneď tak rýchlo nevyprchá.
História projektu siaha do roku 1980, kedy Helena Třeštíková na pražskej matrike odchytila niekoľko párov, ktoré sa mali brať. Oslovila ich s ponukou na natáčanie dokumentu. Projekt začal s pôvodne desiatimi pármi, no čoskoro štyri z nich odpadli (finančné dôvody viedli k vylúčeniu štyroch najmenej spolupracujúcich a autentických dvojíc). Prvá šestica dokumentov uzrelo svetlo sveta v roku 1987. Mimo života a problémov spolužitia manželských párov filmy zároveň nevedomky zobrazovali život v záverečnej fáze totalitného systému. Aj preto bolo veľmi zaujímavé sa k párom vrátiť. Takmer všetci s novým natáčaním súhlasili, a tak v rokoch 1999 až 2005 vznikali Manželské etudy po 20 rokoch. Pri svojej premiére na televíznych obrazovkách sa v Čechách stretli s veľkým záujmom.
Práve Marcelin tažký životný osud, ktorý sa napriek všetkému snaží statočne znášať, jej v závere dáva úder najťažší, zaujal divákov najviac. Až natoľko, že začali Marcele posielať finančné dary, aby jej pomohli uľahčiť jej životnú situáciu. Režisérka Třeštíková sledovala Marcelu aj po tomto momente, a v roku 2007 pôvodný materiál upravila, doplnila o nový, prepísala na filmový 35 mm pás a poslala do kín pod názvom Marcela (2007). Film získal niekoľko festivalových cien, medzi iným aj Cenu za najlepší európsky dokument na festivale v Seville. Na Slovensku bol uvedený v rámci minuločnej prehliadky Febiofestu.
Možno tu tak trochu objavujem teplú vodu v kohútiku. Ak ste však o časozberných dokumentoch Heleny Třeštíkovej nepočuli, rozhodne vám ich odporúčam. A to aj v prípade, keď bežne dokumenty nie sú vašou šálkou čaju. Bolo by fajn, keby ich uviedla aj Slovenská televízia. Ak nie, celkom určite si ich ustriehnite, keď ich bude opäť reprízovať Česká televízia. Ja som dva príbehy stále nevidel (neustriehol som), rovnako ako ani celovečerný film Marcela (nevedel som). Mimochodom, pani Třeštíková sa chystá v Manželskách etudách pokračovať. Snáď sa jej to podarí.
Etudy však nie sú jej jediným časozberným projektom. Len nedávno sa do kín v Českej republike dostal jej dokument René, ktorý je príbehom kriminálnika a spisovateľa Reného Plášila, ktorého režisérka začala sledovať kamerou v roku 1989, keď na neho v rámci cyklu o rôznych typoch mladých ľudí narazila v nápravnom zariadení pre mladistvých a opúšťa ho v roku 2008 ako 37-ročného. Celovečerný dokument René bol uvedený aj na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch v súťaži dokumentárnych filmov. Myslím, že minimálne v rámci filmových klubov je slušná šanca, že Reného uvidíme aj na Slovensku.
