Nejde to. Napriek tomu že telo, srdce a aj myseľ sú nesmierne unavené. Nedá sa spať. Tieto tri veci sú celý deň bičované ľuďmi, ich myšlienkami, ich slovami, gestami a vôbec celým okolím. A preto pred spaním rozoberáme, kde sme spravili chybu, prečo nás to tak bolí, čo bolo možné urobiť inak, hľadáme a hľadáme a deň sa nám premieta pomaly pred očami ako groteska alebo skôr ako ten starý čiernobiely film a zrazu je ticho a tma. Kto nás skúša čo ešte vydržíme?
Človek sa potom ráno zobudí, čistý, nenaplnený, teší sa čo zažije, čo krásne ho stretne, čo ho čaká, sám seba prekvapuje neuveriteľnou fantáziou a vlastne ostáva vo sne a dúfa. Dúfa, že tento deň je jedinečný ako žiadny iný a musí ho prežiť naplno, tak ako keby bol jeho posledný. Všetky bunky sú naštartované a neuveriteľne sa tešia ako rozprúdia celé telo, roztancujú myseľ a predstavivosť. „Hurá“, kričia z plných úst,“ chceme žiť, tak prosím ťa ty krásne hrajúca skrinka, ukáž nám kam máme ísť, aby nám bolo nádherne. „
Hracia skrinka, síce chvíľu hrá úžasné, lahodné tóny ale čo zrazu. Bum. Niekto zlý ju proste zavrie. Bum. Odhodí do kúta a na záver si do nej ešte kopne. Aké ponižujúce. Aké boľavé. Oblizujeme si svoje rany ako psy a prečo? Vylížeme sa z toho sami? Áno možno, ale prečo nepožiadať o pomoc inú dušu. My to však neurobíme. Sme bojovníci, hlboko vo vnútri sa nechceme zhadzovať pred sebou samým. Áno, stále máme veľa síl, napíname svoje svaly a ideme hlavou vpred s odvážnym pohľadom ako ozrutní Vikingovia. A bum, ďalšia rana, zlé slovo, škaredý pohľad od milovanej osoby, hádka priateľov, matka kričiaca na bezbranné dieťa, bezdomovec špinavý a opitý zo zlého vína, túlavý psík.............toľká zloba a nenávisť...........tma.
Z bojovníkov sa stávajú krehké kvety, tak jemné a tak zraniteľné. Rastúce osamote na čistej lúke a zmietané v prudkom vetre. Možno sa zlomia.
Ale my, stále sa snažíme krásne hrať tie svoje tóny, vyludzujeme úsmev na tvári, chceme byť milí, hraví a snažíme sa presvedčiť svoje bunky, že nič z toho nebolelo, že je všetko tak, ako má byť. Že sme silní a zvládneme to!!! Je to únavné, bolestivé a veľmi ťažké.
So všetkými odreninami, boľačkami a zauchami, kráčame podvečer domov. Domov do svojej ulity, kam sa skrývajú slimáky, škriatkovia a iné krásne potvorky. Je to náš každodenný boj so svojim vnútrom, ktorý nezvládame a preto je tu vždy bunker, kam sa schovávame ako pred náletom bômb. A prečo? Jedného dňa pán Rochefoucauld, povedal: „Sme tak navyknutí pretvarovať sa pred druhými, že sa nakoniec pretvarujeme aj sami pred sebou“. Ak niekto nerozumie, nech si ten citát prečíta znova a znova a možno aj desať krát a nech potom povie: „nie som taký!“, „nepretvarujem sa!“ Pán Rochefoucauld mal veru pravdu.
Sme jednoducho takí, či už to chceme vidieť alebo proste zatvárame oči. A prečo? Chceme, aby nás ľudia mali radi, milovali, ctili, zbožňovali, rozprávali sa s nami, boli s nami v zlom i v dobrom, len aby sme nezostali sami v tomto sci-fi horore. A práve tým, že tak okato potrebujeme srdcia druhých, tým dovolíme, aby nás zároveň aj zraňovali. Možno sa to zdá ako začarovaný kruh a dostaneme sa z neho, až keď niekto vyberie zátku z umývadla a vypustí nás odtokom kamsi do neznáma. Kto z nás však chce skončiť v stoke?
Nikto nechce byť zraňovaný, ale smola! A prečo? Dobré srdce to dovolí. Dobré srdce si myslí, že zoberie na seba všetky hriechy sveta a svet zachráni. Toto jediné však asi urobil len Ježiš. Nebuďme Ježišovia. Buďme to len my. Robme iným, to čo chceme, aby oni robili nám. Nie sme predsa herci a život nie je divadlo. A preto, keď nás ráno život hodí do toho umývadla s vodou a zrazu ho vypustí, nenechajme sa unášať prúdom s ostatnými bezmocnými, ale plávajme z celej sily, tak aby sme skončili v raji. Nepripúšťajme si veci, ktoré nás rania, berme si od života iba tie krásne dary, krásnych ľudí, krásne myšlienky, krásne chvíle..................vezmime si všetko čo je nádherné a schovajme to do tej našej hrajúcej skrinky. A raz príde niekto, kto tú skrinku otvorí a započúva sa do našej hudby. Bude ohromený a zaľúbený zároveň, bude ju silno držať v náručí a prosiť nech mu ju nik nevezme. Nebude sa môcť nasýtiť tých úžasných tónov a túto skrinku bude opatrovať ako oko v hlave.........................lebo ju bude milovať. Milovať za to, aká je výnimočná, jedinečná a krásna zároveň. Každý, kto v nás objaví hraciu skrinku, myslím že ju už nikdy neodhodí do kúta ale bude sa ňou pýšiť, pretože pre neho bude jedna, jediná na svete a tá najcennejšia vec, ktorú má.
Takže vážení, keď si večer líhate do postelí, do ulít, či do bunkrov ak chcete, otvorte svoju hraciu skrinku, ktorá je na povrchu ošúchaná, zničená, počmáraná a špinavá a vkladajte do nej pekne po kúskoch, len tie nádherné veci z vášho života, ktoré ste prežili a ktoré si chcete uchovať. Tie nádherné pocity, myšlienky, zážitky a skutky, tých skutočne krásnych ľudí , priateľov a blízkych, všetko, čo pre vás má tu najväčšiu cenu. Pre toto treba nájsť miesto vo svojej skrinke. A miesta je dosť to sa nebojte.
Verte mi, raz príde čas, keď niekto tento poklad objaví. V tom momente bude na svete zas o dvoch šťastných ľudí viac.
