Pred rokom ma "vypustili" z nemocnice a od toho momentu už to bolo len na mne. Samozrejme, že som vyšiel teoreticky poučený o všetkom a nabudený na to, ako budem zvládať každú nástrahu a najmä sám seba. Závislosť dokáže ovládnuť každého. Je to o ostražitosti, o tom spoznať čo najlepšie sám seba a vedieť sa pozorovať. Vo svete spomienok na "jedno orosené" či lepšie povedané "prvé" a v záplave reklamy na alkohol valiacej sa z každej strany nie je ľahké udržať myšlienky na zahasenie smädu vodou či minerálkou. Prichádzajú chute. Chute o ktorých sme často hovorili a nevedeli si ich predstaviť. Často, najmä v prvých mesiacoch, som vravel, že ich nemám no pravda bola, že som ich len nevedel na sebe spoznať. Koľkokrát som naprázdno preglgol keď som išiel okolo nejakej letnej terasy a trápil ma smäd. Veď mi hovorili, že si mám nosiť vodu so sebou.... Suché recidívy. Aj tie už dôverne poznám. Neveril by som, že podvedomie človeka môže byť také silné, že mám ráno skutočne pochybnosti či som v noci pil alebo nie. Cítim sucho v ústach a je mi skoro tak zle ak po riadnej opici. Existuje to. Príznaky takmer identické. No ten pocit keď neviem či to je pravda alebo len pocit... To je pekne na nervy! Suchá recidíva, teda akási predstava - sen o pijanskej akcii, dokáže človeka prebrať zo spánku a donútiť použiť krízový plán. Je fajn mať ho pripravený. Aj o ňom sme sa naučili počas liečby a dokonca už tam sme si ho pripravovali. Teda mali si ho pripraviť teoreticky. A hneď od prvej "príhody", ktorú nám stretnutie s alkoholom pripraví ho treba nielen používať, ale aj upraviť si na seba. Ja som tiež musel nájsť svoje spôsoby a ich správne poradie, aby som zvládol chute, suché recidívy, baženie.... No stále to nie je všetko. Nielen priame príznaky ma prvý rok trápili a rovnako tak môžu kohokoľvek na začiatku. Koľko z nás je takých, že siahneme po poháriku keď nás niečo vytočí, nahnevá, keď sme sklamaný? Za prvých dvanásť mesiacov som zažil z každého... Mal som nervy(aj keď väčšinou na seba, a to čo som postváral pred liečením). Zažil som aj sklamanie... Premýšľal som nad sebou kvôli obom veciam. No postupne som sa naučil rozmýšľať inak! Abstinencia je o mne! A preto je o mne aj riešenie každej situácie čo mi príde v živote do cesty.
Až realita mi potvrdila všetko to čo som do hlavy dostal na liečení. A každý deň bol pre mňa novou skúsenosťou s čistým životom. Pribudli aj stretnutia s novými ľuďmi s podobným osudom. Teda osudom nie, ten mal každý iný, ale s tou istou diagnózou závislosti. No niekedy sa to, že máme rovnakú chorobu prelínalo s pocitom rovnakého osudu. A vôbec to nevadilo a dodnes nevadí. Stretol, som veľa zaujímavých ľudí na stacionári a s mnohými sa dodnes stretávam a naše spoločné debaty ma napĺňajú a ja verím, že aj ich. A sú o takej prozaickej téme... o bežnom živote. Lebo aj my závislý, my abstinenti, žijeme bežný život, len iný v jednej základnej veci, neničíme a nekomplikujeme si ho už ďalej drogou. Dá sa povedať, že už rok trávim každý štvrtok na klube s partiou rovnako "postihnutých" ľudí. Tu som si vypočul reálne príbehy ľudí, ktorí sú dnes mojimi priateľmi. A tento jedinečný pocit spolupatričnosti dáva neskutočné množstvo energie. Táto skvelá komunita čistých ľudí dokáže parádne nabudiť. Kto nezažil neuverí. Zažívam a chcem ďalej. Už je to súčasť môjho života.
Abstinujem rok. Za rok som našiel v živote veľa vecí, ktoré som už nevidel. Naučil som sa o sebe viac ako za posledných 10 rokov. Stále si vravím, že som v abstinencii na začiatku. V jednom mám úplne jasno. Život abstinenta ma baví a napĺňa tak, ako by mal napĺňať a baviť bežne život každého... a nepotrebujem k tomu alkohol. Tento život je farebnejší a nemám na mysli len farby... :)
