Každý závislý, ktorý sa rozhodol pre liečbu to pozná. „Posilovačka“ je jej súčasťou. Týždeň opäť strávený v liečebni alebo nemocnici s režimom ako počas liečby. Noví ľudia, nové stretnutia a najmä nové príbehy. Niektorí pacienti už rozprávajú o svojej chorobe otvorene a pokúšajú sa ju prijať, iní sú ešte stále presvedčený o tom, že ich sa to netýka. Prijať fakt o doživotnej chorobe, niekedy aj o tom, že to choroba je, nie je jednoduché. No je to základ pre každého, kto abstinovať chce. Nemať nároky na svoje okolie, ale na seba. No na druhej strane nie prehnané. „Hrdinov“ čo si verili, že to zvládnu úplne sami, a to čo sa deje na terapiách si môžu prečítať aj niekde v knižkách, bolo už tiež dosť. Žiaľ väčšinou sa opäť vracajú do liečby po recidíve.
Ale späť k Martinovi. Mladý chalan, s ktorým sa život nemaznal. Narodil sa s rázštepom chrbtice a svoju prvú operáciu zažil už ako ročný. Detstvo mal ťažké ako chlapec ktorému sa ostatný posmievali. Našťastie si svojich skutočných kamarátov našiel. Prišla nešťastná náhoda. Porezal sa na nohe. Rana sa zahojila, potom zapálila. Zápal sa objavoval aj naďalej. Ako 15-ročný o nohu prišiel. O pár rokov neskôr aj o druhú. Medzitým ho opustila osoba, ktorá mu rozumela najlepšie a vždy pri ňom stála a pomáhala mu. Jeho mama. Jedna rana za druhou. Neznesiteľné bolesti tlmil liekmi dovtedy kým sa nestal na nich závislý. Prišiel alkohol.
„Som Martin, závislý na opiátoch a alkohole.“ Tak som ho spoznal. Na skupine nebol veľmi zhovorčivý. Najskôr som si myslel, že len trochu divne chodí. To že má na obidvoch nohách protézy som sa dozvedel neskôr. Rozcvičky s ním boli zážitok. Dáme si desať drepov a päť kotrmelcov.... :) Spoločné chvíle na oddelení tiež. Videl som, že chce. Dostal ma jeho životopis. Keď čítal to čo som opísal vyššie. Keď hovoril čo všetko prežil, mal som z toho zmiešané pocity. Keď hovoril ako žije teraz neveriacky sme všetci krútili hlavou. Kde sa v ňom berie toľko sily a energie. Napriek všetkému chce. Iný by to vzdal, veď obhajoba je ľahká. Argumenty má v rukách. Od decka sa mu všetci len smiali, oproti jeho rovesníkom nemal šancu prežiť kopu vecí, ktoré boli pre nich bežné. Väčšinu času prežil v nemocnici a tak nedokončil ani základnú školu. Keď našiel prácu čo sa mu páčila a bavila ho, firma skrachovala. A navyše aký je to život bez nôh...
Maťo to tak nevidí. Práve keď sme dodebatovali o jeho životopise povedal tú pamätnú vetu: „Keď som už toto všetko zvládol. Abstinencia bude brnkačka!“
Koľko odliečených závislých sa vráti späť lebo si nedokážu „rozkázať“? Koľký závislý odídu po pár dňoch lebo „toto“(liečenie) nie je pre nich, a onedlho sa vracajú naspäť? Koľký sa opakovane pokúšajú presvedčiť, že už to pôjde, už vedia ako na to, už to dajú a už s „tým“ chcú prestať?
Abstinencia je ťažká, ale zvládnuť sa dá. Príkladom sú stovky úspešných abstinentov. Chorobu treba s pokorou prijať. Tak ako to ukázal Maťo.
