S napätím som preto očakávala, či sa na pacientov, ktorí sú už niekoľko rokov vždy na poslednom mieste, v návrhu štátneho rozpočtu opäť nezabudne.
Žiaľ, po rokovaní vlády musím konštatovať, že sa moje očakávania „naplnili“, resp. nenaplnili. Peňazí do zdravotníctva síce naoko pribudlo, v skutočnosti z nich však na zlepšenie služieb pre pacientov veľa neostane. Nehovoriac o tom, že väčšinu z dodatočných zdrojov, viac ako 125 mil.eur, zaplatia zamestnanci. Štát prispeje na na lieky a liečbu detí, dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých len 10 mil. eur. Že ide o veľký nepomer? Určite áno. Žiaľ tento fakt je len ďalším dôkazom „starostlivosti“ štátu o svojich poistencov.
Paradox
Pacientom však nepomôžu ani zvýšené príspevky pracujúcich ľudí. Veľkú časť z nich zhltne splatenie 82 mil.eur sekery, ktorú spôsobila odvodová odpočítateľná položka. Zdá sa vám, že je tých peňazí stále menej? Nemýlite sa. Vláda pri tom v rozpočte nepočíta ani s rastúcimi platmi zdravotných sestier, zdravotníckych pracovníkov či lekárov. Smutné je, že všetci vieme, kto to nakoniec zaplatí. Veď to tak funguje už niekoľko rokov. Chýbajúce peniaze si nakoniec vypýtajú od nás pacientov. Tak, ako je tomu aj doposiaľ, vo forme niekedy až absurdných poplatkov. Novela zákona tu vôbec nepomohla a ľudia platia naďalej.
Kritický stav
Kvalita zdravotnej starostlivosti klesá, nemocnice sú v katastrofálnom stave a zdravotníctvo len prežíva. Otázkou je, dokedy to takto môže ešte fungovať? Pacientom často chýbajú aj základné zdravotnícke pomôcky ako sú prúžky na meranie hladiny glykémie a do nemocníc si musia nosiť vlastné hygienické potreby. Preto som sklamaná, že aspoň jeden sociálny balíček nebol celý venovaný práve pomoci pacientom. Je pekné diskutovať a pripravovať národné programy. Zdravotníctvo však potrebuje peniaze nielen na prežitie, ale aj na modernizáciu, aby pacienti mohli získať najlepšiu možnú liečbu.
